Srpen 2010

11.kapitola

25. srpna 2010 v 11:36 | Leila |  The first...
ff

Hello, wolfs!
Konečne, konečne, som niečo napísala. POSLEDNÚ kapitolu k Bozku. Je krátka, ale som rada, že ju mám z krku.
Konečne som to ukončila a som na seba hrdá. A hoci poviedka nevyzerá tak, ako by som chcela, som rada. Som rada, že som kvôli nej spoznala takých super ľudí ako ste vy. Som rada, že som konečne napísala aj niečo z reálneho života. Som rada, že som zistila, že hoci mám tento štýl rada, nebude môj obľúbený. Som rada, že vás mám :))
Venujem ju všetkým, ktorí sa v Zuzane vidia a aj tým, čo nie :D
Tak hor sa na kapitolu a prosím kaýdého aspoň o krátky komentárik.
Leila
hgdu

Umieram... No hej, sľuby, sľuby...

22. srpna 2010 v 17:57
gf

Viem, že som sľúbila poviedku. A viem, že som ju nepridala. Taktiež viem, že takmer nikdy nedodržím slovo. A možno sa hneváte. Máte na to právo.
Nedá sa mi písať. Teda nemám na to vhodné podmienky. Celé dni len lietam ako taký gáfor a stresujem sa. Ešte treba urobiť toto, teraz hento. Mala by som ísť von s kamoškami, ale osobitne s touto, pretože sa neznáša s hentou. A vynechať túto ulicu, pretože na nej býva ten idiot. O druhej v sobotu do obchodu nechoď, nájdeš tam bývalých spolužiakov, ktorí sa budú hádať s predavačkou o to, že majú 18. Vynadajú ti a zase sa pohádate.
Zastrč si šiltovku hlbšie do čela, keď  prechádza ten policajt, ktorý zrazil babku, zabil ju a veselo si kráča po ulici, navyše je to známy tvojej rodiny.
Za žiadnu cenu nechoď k susedom, lebo sa vrátiš až večer, keď do teba nabúchajú x receptov. Buď milá, keď sedíš na rodinnej oslave a jediný, kto ťa tam má rád je ten čierny psisko. A každému dookola opakuj, ako strašne sa tešíš do novej školy.
O siedmej buď doma, máš len 15! A nech ťa Boh chráni, ak ťa uvidíme s nejakým chlapcom!
Už nevládzem...
Moja rodina je úžasná, mama oco, setry, susedky, kroré pokladám za rodinu, ale tie vzdialenejšie vetvy mi reptajú do života ako svedomie.
Stará mať ma vidí dvakrát do roka a pritom bývame v jednej dedine, ale hubu si bude otvárať stále. Pribrala si, máš hrozné vlasy, výstrih až pupok a s kým sa to zas vláčiš?!
A s kým sa vláčim? S kamoškou, jedine ak. A keby aj, čo je ju po tom? Nepozná ma. Nevie poriadne ani kam idem do školy. Krava stará...
Teraz choď do kostola, budú litánie. Boha, a čo ja s tým?!
Do kostola pôjdem, keď budem JA chcieť. Som veriaca, ale neverím v Cirkev. Verím v Boha. Nie Cirkvi, ktorá urobila toľko prešľapov. Spomeňme len križicke výpravy, mučenie detí, ak sa im zjavoval svätý, zakazovanie antikoncepcie a potratov. Každý človek má právo rozhovať za seba, nie? Fajn, s potratmi nesúhlasím ani ja, ale ak by to bolo pre nejakú vážnu príčinu, prosím.
Už nevládzem...
Zajtra sa musím dať odfotiť na preukážku. Zase budem vyzerať ako vrahyňa. Čaká ma náročný súboj so sestričkou od zubárky, lebo sa chcem preobjednať na preventívku. Akože tiež ma krava objedná 3.9, pričom som jej jasne povedala, že neprídem.
Tá sestrička je niekedy múdrejšia ako doktorka...
Ďalší starý otec mi zomiera, aspoň to tvrdí. No tvrdí to už 10 rokov a stále dýcha...
A k tomu nápadu. Nejdem to tu rozpisovať, lebo s tým končím. Nič z toho nebude, ale ďakujem všetkým, čo sa prihlásili. Nemám na to čas. Vy si to kľudne môžte spraviť na blogoch, je mi to jedno :)
Naozaj už nevládzem, ako sa každý rozumie mojím pocitom a pritom nikto nehľadí na to, čo cítim ja.
A ozaj, čo vlastne cítim? Povedzte mi, lebo ja už fakt netuším...

Dokrkvaný list papiera

20. srpna 2010 v 14:06 | Leila
gf

Aloha!
Určite každý si hľadá svoj štýl, svoj zmysel, svoje zameranie. Každý chce nájsť sám seba. Tak prečo nie aj v písaní?
Chcete skúsiť niečo nové? Iný štýl? Iný žáner? Zabrúsiť do neotesaného malachytu fantázie?
Šibe vám rovnako ako mne?
Každý mesiac by sme si mohli skúsiť vyhlásiť jeden žáner literatúry a napísať v tom štýle krátku poviedku. Fantasy, horor, dobrodružný príbeh, robinsonáda, dievčenský román, dráma.... čokoľvek.
Idete do toho?
Získate tým nové skúsenosti, zabavíte sa a možno vás niečo tak osloví, že budete písať len to.
Tak čo? Stále nič? Alebo vo vás hlodá odhodlanie?
Napíšte mi do komentárov
1. meno
2. adresu blogu
3. vek

Dajte o tom vedieť ďalším ľuďom. Poviedky budú uverňované na tomto blogu spolu s odkazom na vás. Usporiadame súťaže o to, komu ide ktorý žáner najlepšie.
Tak čo, má to šancu?

Z osobných dôvodov, ktoré sú popísané v článku nad týmto, sa táto akcia neuskutoční. Je mi to ľúto.


Zem Winnetouova

20. srpna 2010 v 13:36 | Leila
ff

Dobrodošli!
Ahojte, vĺčkovia moji! Konečne doma! Koečne vyspatá! Konečne na tejto rozhejdanej stoličke, pozerajúc na zaprášný monitor!
Bolo fakt super. No lepšie ani nemohlo byť. Počasie sme chytili excelentné, more bolo slané a slnko pálilo ako tisíc žeravých uhlíkov.
Cesta tam ubehla nenormálne pomaly, pretože sme šli nocou a vtedy nie je čo pozerať. Navyše ja v aute nezaspím, ani keby čo bolo, takže keď sme tam dorazili mala som oči veľkosti hrášku a kruhy pod očami ako panda plus dolámané celé telo.
Dobrú chvíľu sme blúdili po Vodiciach, kým sme konečne našli tú prekliatu ulicu a moju vytúženú posteľ. Domáci boli príjemní, zábavní a nenormálne ochotní, hneď nám aj ponúkli že si môžme umyť auto:D
Ale čo mňa šoklo tak, že hneď ako som vypadla z auta, mi pani domáca /to znie ako názov nejakého zvieraťa/ ponúkla, že mi predstaví svojho syna. Ehm, no pomlčíme.
Našťastie sa mi tomu darilo vyhýbať celý týždeň, lebo ona bola schopná hádam aj svadbu pripraviť :D
Ubytovanie sme mali krásne, útulné a čisté a ja som sa konečne mohla vyvaliť do perín. Ako náhle som zalahla, skupinovo sa odhlasovalo, že sa ide na pláž. No ďakujem pekne.
Metská pláž Vodice má jednu nevýhodu: že je taká krásna, preto je tam ľudí na raty. A keď som sa už konečne rozvalila na uteráku ako tehotná vlčica a aspoň na chvíľočku privrela oči, ozvalo sa tesne vedľa mňa: kukuruz!
Ja by toho debila na mieste utopila. Namiesto toho som radšej vliezla do vody a každú vlnu sa mi podarilo chytiť ústami, takže som bola taká prepitá vodou, že nemusím týždeň piť.
Navštívili sme aj N.P. Krka, kde natáčali Winnetoua. Mohla som sa aj s otcom blahom roztiecť. Navyše sa v jednom jazere tam dalo kúpať, preto všetci hor sa do vody. Ozaj to bol zážitok na celý život a ak ta budete mať šancu ísť, nastopro choďte.
V Tribunji som sa celá dokaličila. Vážne. Prístup do mora nula bodov a keď som tie idiotské schody konečne zišla, vlna ma hodila do skál, takže mám dochrámané telo a v mojej zúfalej túžbe neutopiť sa v tej hlbokánskej vode som si rozrezala dlaň. Kompletne celú dlaň, no krvy ako z prasaťa. A slaná voda je na rany ozaj liečivá.
No nesťažujem sa. Bolo ozaj výborne a ak to mám zhrnúť: dokonale.
Boli sme sa pozrieť aj na ostrov Murter. Tam si mama konečne kúpila jej vysnenú košeľu, ktorú obdivovala na každom dievčati na pláži. Cestou sme zakotvili aj v Pirovači, kde sme si dali zmrzku a prechodili celé mesto. Otec si po ceste oberal figy /bléééé/ a to mu k radosti celkom stačilo.
Ja som si však veľmi prezieravo zobrala len jednu knihu, takže posledné tri dni som sa nudila. Aj pero som zabalila len jedno a to mi hneď v aute zhabala mama, pretože jej krížovka je dôležitejšia než moje hovadiny. Domov sa preto vraciam bez jedinej poviedky. No v mysli ch mám hádam tisíc. Mala by som ich napísať skôr než ich zabudnem...
Keď sme sa lúčili, domáca mi nezabudla pripomenúť, nech prídeme aj na rok, že za synom :D:D
Ďakujem krásne, ešte sa nechcem vydávať:D
Cestou domov sme sa stopli v Zadare pri morskom organe. Húka to čudne, ale mám zážitok. Rovnako je tam aj Pozdrav Slnku. Sú to také solárne sklá na zemi a zobrazujú Slnečnú sústavu. V noci to ževraj vysiela lúče hore.
A konečne domov. Cesta už bola lepšia, lebo pieklo Slnko, takže sme mohli hýkať nad krásami Winnetouovej zeme. Celkovo som ja radšej človek hôr, preto som s otvorenými ústami kukala na pohorie Sveti rok. Hehe, spoznala som aj skalu, kde zomrela Nšo-či.
Okey, končím, lebo tu hádam rozpíšem aj to čo sme mali na obed:D
Len ma mrzia tie povči, ale hneď sa idem do nejakej pustiť. Ak sa tu do večera nič neobjaví, zasa som zaspala:D
A ešte foto pod perexom.

hgdu

Bye-bye...

11. srpna 2010 v 17:17 Nástenka
dfg

Aloha!
Tak zajtra odchádzame do Chorvátska a ja neviem, či sem ešte stihnem skočiť. Ak nie, tak sa tu majte krásne.
Mali by sme prísť v sobotu /20.8/, no pochybujem, že po ,,krásnej ceste" v tej našej malej lentilke budem schopná niečoho iného ako spánku.
Uff, celkom sa teším. Na Vodice, Národný park Krka a na to, že vypnem. Snáď tam načerpám novú energiu a múzu. Keď sa vrátim, dopíšem Bozk a možno sem hodím niečo s tématikou Fantasy. Chcem vedieť, či som schopná písať aj tento žáner.
Články som neprednastavovala, nemala som totiž čo. Kochajte sa novým dessingom:D
Tak držte mi nechty, nech tú cestu zvládnem a nech sa neutopím, nech ma nezožere morský ježko a neobjíme medúza, nepobozká žralok, nespácham hromadnú vraždu mojej rodiny.
Heh, tak sa opatrujte :))
       
gf

Leila, ktorá spalšene pobehuje po izbe a hľadá plavky:D

Nový vzhlad

11. srpna 2010 v 12:27 | Leila
ff

Uáááá!
Je nádherný, však? Našla som ho tu a hneď sa mi zapáčil. Viem, že tam nie sú vlky, no je neodoľateľný. :)))
Treba ho ešte donastaviť, no sestra ma tu mláti, tak za takú polhodinku tu je v plnej kráse:))

Žijéééééééém

11. srpna 2010 v 10:10 | Leila |  Nástenka
Hello, vĺčkovia :)
Mama KONEČNE zmizla do práce, otec vezie zájazd do Chorvátska (no nie že by ma zobral so sebou) a mňa prešiel amok.
Minule ste sa ma pýtali, o čom tá moja ,,kniha" bude. Je to fantasy. Teda zatiaľ to vyzerá ako fantasy. Chytil ma totiž blok a teraz mám chuť všetko hodiť do koša. Ale snáď ma to prejde. Myslím, že by to bola škoda.
A tak mi napadlo, že keď som vám už napísala o 40-tke, hodím sem aj fotky.

hgdu

Však čo budú....

9. srpna 2010 v 17:48
Zúrim. Vrčím. A kopem akéhosi chlapíka, ktorý mi kľačí pod stolom do zadku.
DVA TÝŽDNE NÁM NEŠIEL INTERNET!
Prisahám, že nikdy, už nikdy v mojej budúcnosti, v budúcnosti mojich detí, vnúčat, psov nepožiadam túto idiotskú firmu o pripojenie na internet!
Od začiatku mája nám net šiel dokopy tri týždne. To rátam tie dni, čo náhodou prebleskol signál do tohto počítača.
Dnes oco konečne zavolal tým chlapíkom a na môj zúfalý krik konečne došli. Však sľubovali to už tri dni.
A teraz mi jeden mladý fagan leží pod stolom, zapája akési kábliky a uhýba pred mojími kopancami. Akože chápete? Človek z tej firmy, otcov bývalý spolužiak, mi sem poslal svojho šetnásťročného syna, ktorý po mne pozerá ako nejakej fiflene a veľmi nenápadne sa mi smeje do ksichtu, keď tu ja nerváčim.
Oni nás ževraj OMYLOM!!!! odpojili a že sa ospravedlňujú. Samozrejme moja mama mu napchala do huby ešte aj bábovku, chudáčikovi, že sa nič nestalo.
Tak ich dcérenka tu môže z kože vyskočiť, že má 104 nových mailov a ona ho kŕmi bábovkou!!! Ja sa snáď stanem obličkou!
Dobre, pokoj, kľud....
No a vďaka tomuto ....nie, budem slušná... som nestihla odpísať na maily, v ktorých mi otec nakázal zohnať ubytovanie v Chorvátsku (ževraj len furt vysedávam pre pc, tak aspoň raz niečo užitočné urobím). Odchádzame už o 2 dni a nemáme zariadenú strechu nad hlavou. Tak ideme na bling. Áno, som nadšená....
Okey, prestanem si tu vylievať svoje boľavé srdiečko (z časti pre to, že ten mamľas mi nakúka cez plece/ je to idiot!!!) a z časti pre to, že ešte musím skočiť na fejzbúk a na pokec.... a na centrum a na sestrin facebook, do schránky.....
Takže neviem či sem pred dovčou skočím, lebo ma šľahne ak zas ten net nepôjde, preto radšej už počítač ani nezapnem. A potom... ešte musím skočiť do fotoslužby odfotiť sa na študenský preukaz...hmmm ďalšia fotka vrahyne...
Majte sa krásne a gratulujete si k tomu, že nie ste odkázaní na pekný úsmev idiotov miestnej siete...

Štyridsiatka

2. srpna 2010 v 13:34 | Leila |  Poézia
Ahojte!
V provom rade predstavujem moje nové Sbéčko Isabellu, na ktorej blog sa musíte všetci povinne pozrieť :)
Ďalej som tu s oznamom. Otec bude mať tento týždeň 40 rokov a tak nemám chuť nič písať. Iba sa budem napchávať tortou (mama mu dala upiecť prsia v podprsenke) a obsluhovať moju svetovú famíliu. No a aby ste nepovedala, že sa nesnažím aj tu na blogu, prinášam vám moju reč na oslave.
Ps: Otito miluje rovnako ako ja Divoký Západ.

Spenený mustang prchavého času
cvála, letí, na nikoho nepočká.
Nohy sa mu nelámu, netrasú,
veď ešte nedozreli plané jabĺčka.

No už dávno pominul detský svet.
Ty, čo hájil si farby snov.
A toho chlapca už viac niet,
zmietli ho prúdy dlhých rokov.

Tak skús sa vrátiť do tých strán,
hľadať pokrvného brata tvojho detstva.
Do sveta, čo vtedy nebol klam,
kde sa neprávosť vždy trestá.

Slnko klesá ku Sklanatým horám,
nechávajúc v srdci hlboký trám.
Že pár múdrostí mal si poznať skôr
a nemusel zažívať dnešný bôľ.

Avšak stále ťa láka tajomstvo indiánskych ciest,
tých starých známych miest.
Dnes Karosa namiesto Ilčiho ťa nesie
a navždy tak dozneli táborové piesne.

Viem, že každá z nás ti nervy žere,
i tak máme v tebe poklad na Striebornom jazere.