11.kapitola

25. srpna 2010 v 11:36 | Leila |  The first...
ff

Hello, wolfs!
Konečne, konečne, som niečo napísala. POSLEDNÚ kapitolu k Bozku. Je krátka, ale som rada, že ju mám z krku.
Konečne som to ukončila a som na seba hrdá. A hoci poviedka nevyzerá tak, ako by som chcela, som rada. Som rada, že som kvôli nej spoznala takých super ľudí ako ste vy. Som rada, že som konečne napísala aj niečo z reálneho života. Som rada, že som zistila, že hoci mám tento štýl rada, nebude môj obľúbený. Som rada, že vás mám :))
Venujem ju všetkým, ktorí sa v Zuzane vidia a aj tým, čo nie :D
Tak hor sa na kapitolu a prosím kaýdého aspoň o krátky komentárik.
Leila
hgdu


Veľká ručička sa nebezpečne blížila k dvanástke a tá tučná lenivo stála na trojke. Čas vyraziť, keby Zuza už dávno nestála pred cukrárňou, bezmyšlienkovite hľadela na displej mobila a myšlienky jej vírili bohviekde.
Sama seba preklínala, že sa nedokáže sústrediť. Že zakaždým, keď sa zamyslí, vybaví sa jej jeho tvár. V ušiach počuje tie isté slová, ktoré odzneli včera a nohy jej brnia túžbou ujsť.
Prečo vlastne zutekala? Prečo sa nemohla tomu postaviť hrdinsky a aspoň niečo povedať? Ale čo? Čo sa dalo povedať na slová ,,milujem ťa", keď ona sama nevedela, čo cíti?
Čo by mu povedala? Prepáč, je mi to ľúto, ale nie som si istá ani tým, kto som?
Keby sa tak dal vrátiť čas... Keby sa tomu dalo predísť... Keby sa dalo tomu vyhnúť a všetko by bolo ako predtým.
Možnože to bol iba taký žart. Možno ani on sám nevie, čo cíti a unáhlil sa. A keď sa znova stretnú, rozosmejú sa.
Bolo ľahké si takto klamať. Ľahšie ako priznať pravdu, že nič už nebude také ako predtým. Pretože všetko ,,predtým" obsahovalo Kuba.
Keby za ním zašla a všetko si vysvetlili... Zuza však dobre vedela, že niet čo vysvetľovať.
,,Ehmmm.... ahoj." ozvalo sa pri nej a ona sa poľakane obzrela.
Dušan.
,,Ahoj." hlesla ticho. Pokúsila sa usmiať, no ani jeden v ten úsmev neuveril.
Sama netušila prečo, ale vrhla pohľad na digitálne hodiny, aby sa uistila, či už sú tri. Boli. Takže prišiel načas.
,,Ideme?" neisto ukázal na dvere a prehrabol si vlasy.
Zuzka prikývla a nechala sa zatiahnuť dnu. Usadili sa pri jednom stole pri okne a počkali na obsluhu.
Cukráreň bola maličká, no útulná. Dominovala v nej hnedá a po stenách viseli obrazy s cukrovinkami.
,,Ehm... ale je dnes teplo." odkašlal si Dušan.
Zuza prekvapene zamrkala. Rozpráva o počasí?
,,Ó, áno, už je tu leto." usmiala sa.
Rozhostilo sa rozpačité ticho, ktoré prerušila až mladá čašníčka.
,,Čo to bude?"
Dušan po nej šibol rozpačitým pohľadom. ,,Čo si dáš?"
Zuzka mykla plecami. ,,Horúcu čokoládu."
Čašníčka odbehla a Zuzka sa silene zasmiala. ,,Tak čo si dnes robil?"
A Dušan kecal a kecal, ústa sa mu nezatvorili, avšak Zuzana nepočula ani slovko.
Zase premýšľala. Čo tu, preboha, robí?
,,...a čo ty?" ukončil svoj výklad a spýtavo sa na ňu zahľadel.
,,Čo.. čo ja?" zakoktala sa a do očí sa jej vrátila ostražitosť.
,,Aký si mala deň? Čo sa to s tebou robí?" premeral si ju podozrivým pohľadom.
Zuza na neho chvíľu hľadela. Dušan už naberal sýtu červenú farbu, keď začala:
,,Čo by si spravil, keby ti osoba, ktorú už dlho poznáš, povedala, čo k tebe cíti?"
Dušan nasucho preglgol. Tvár mu doslova horela.
,,No záleží na tom, čo k dotyčnému cíti druhá strana..."
Zuza stuhla. No fakt? Mala by mať jasno. Jakub je jej kamarát, najlepší kamarát, brat jej spolužiačky. Alebo niečo... viac?
Bodygard? Tak to musí vyzerať pre iných. Rodina? To nepochybne je...
Ale čo potom znamená to puto, ktoré ju k nemu ťahá ako magnet? Čo to je?
Tvár sa jej uvoľnila. ,,Lásku." usmiala sa nežne.
Úplne zabudla, že tam nie je sama. A Dušana zaznamenala až vtedy, keď sa k nej nakláňal cez stôl a jednou rukou ju držal za líce.
,,Ale..." stihla ešte namietnuť, kým nespojil  ich pery.
V momente sa od neho odtisla.
,,Zbláznil si sa?!" vyštekla až všetci v cukrárni hľadeli len na nich. ,,Čo si to dovoľuješ?!"
,,Ale veď predsa si povedala..." namietol chabo.
,,Čo som povedala?" zarazila sa Zuza.
Až teraz jej došlo, ako sa dajú pochopiť jej slová. On si snáď myslel, že je zaľúbená do neho?!
,,Ja...prepáč." vyjachtala a rozbehla sa von. Cestou takmer zvalcovala čašníčku, ktorá za ňou prekvapene pozerala. Zuze však na tom nezáležalo. Ponáhľala sa akoby mala len sekundy na život a pri tom ani nevedela, kam ide.
Kde ho bude hľadať?
Keď vbehla do dediny, zastavila ju Monika.
,,Héééj stoj! Kde horí?"
Zuza na ňu vyjavene hľadela. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, na koho hľadí.
,,Kde je Kubo?" spýtala sa zadychčane.
Monika rozpačito vystrela ruku. ,,No tam."
Ozaj. Kubo postával pri hlúčiku chalanov na moste a tváril sa neprítomne.
Tentoraz Zuza kráčala až nechutne pomaly. Skracovala krok a v hlave mala prázdno.
Čo mu povie?
Odrazu stála až pri ňom. Znepokojene ju pozoroval a dav sa po minúte váhania taktne vzdialil.
,,Ahoj." zašomrala.
Neodpovedal, iba na ňu nerozhodne hľadel.
,,Prepáč," začal zachrípnuto, ,,že som to včera na teba tak... vyhúkol. Ja... je mi to ľúto."
,,Nie!" skríkla Zuza neveriacky. ,,To mne prepáč, že som tak zmizla."
Kubo sklonil hlavu. ,,Veď to nič."
Na srdce jej padla tieseň. ,,Keby... keby sa to dalo vrátiť, spravím celkom niečo iné."
Neodpovedal, len zdvihol hlavu a tvrdo sa jej zadíval do očí. ,,A čo?"
,,Povedala by som...  že mi je ľúto, ak som ti niekedy ublížila. Že si ťa vážim a že.... cítim to isté." dodala roztrasene.
Niekde uprostred jej slov, Kubov pohľad zmäkol. Jeho oči už neboli ako pancier, ale vpíjali sa do tých jej a doslova z nich sršala láska.
Zuze sa pustili slzy. Stekali jej po lícach a kvapkali na zem. ,,Ale čas sa zastaviť nedá. Preto sa ťa pýtam teraz: Venuješ mi môj prvý bozk?" spýtavo šepla.
,,Ten si už predsa dostala, nie?" vydýchol slabo.
,,Petra som nemilovala, Dušan je síce zlatý, no nič k nemu necítim. A kde som čítala, že prvý bozk by mal byť z lásky...."
Jakubovi preletel cez pery úsmev. Nežne ju chytil za obe líca. ,,V tom prípade to bude aj môj prvý bozk..."
Vedela, že to urobí. Chcela, aby to urobil a musela sa usmiať.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Neliss Neliss | E-mail | Web | 25. srpna 2010 v 12:39 | Reagovat

To skončilo pekne.:)

2 Werush Werush | Web | 25. srpna 2010 v 15:18 | Reagovat

Škoda, že už je koniec... Ale skončilo to nádherne :) Už som sa zľakla, že to skončí nejako zle, keď išla s Dušanom na rande a že s Kubom nič nebude, ale našťastie si hneď všetko uvedomila a skončilo to perfektne. Poviedka mi bude chýbať, ale už sa teším na nejaké nové, ak teda ešte budeš písať, v čo teda dúfam :)

3 Andy Andy | Web | 25. srpna 2010 v 15:41 | Reagovat

Krásne (: je mi ľúto, že už je koniec, ale na druhej strane som veľmi rada, že Kubo so Zuzou si už našli cestu k sebe ;) Teším sa na ďalšie tvoje poviedky :)

4 vivienne vivienne | Web | 25. srpna 2010 v 19:47 | Reagovat

pěkně jsi to napsala :-)

5 Tilia Tilia | E-mail | Web | 25. srpna 2010 v 20:20 | Reagovat

Ježííííííííííííííííš, to bolo aké krásne, najmä ten konečný koniec bol úchvatný! Páni! *potlesk*

6 Lastovička Lastovička | Web | 29. srpna 2010 v 19:31 | Reagovat

Nádherný lay :-)

7 miriela miriela | Web | 30. srpna 2010 v 22:34 | Reagovat

cukrová poleva na šiške :D krásne ukončenie :)

8 Benkas Benkas | Web | 31. srpna 2010 v 23:01 | Reagovat

skoda ze je to uz koniec... :) pekne si to napisala.. :) tesim sa na dalsie tvoje poviedky... :)

9 Chris Chris | Web | 1. září 2010 v 11:24 | Reagovat

koniec ako čerešnička na torte :) krása... ale škoda, že je koniec... aj keď som to začala čítať dnes a aj som to dočítala bude mi smutno :D

10 Zoi Zoi | Web | 1. září 2010 v 14:51 | Reagovat

Moc krásná závěrečná kapitolka.

11 MiMi Madison H. MiMi Madison H. | Web | 22. září 2010 v 21:08 | Reagovat

juuu...krásny koniec...rozprávkový :) ach až mi je ľúto, že to je koniec, ale bola to veľmi pekná poviedka :)

12 Davy Davy | E-mail | Web | 15. listopadu 2011 v 23:23 | Reagovat

Docela jsem o tom četl a souhlasím s tebou....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama