Říjen 2010

Mamut nie je vyvolené zviera, slečna!

20. října 2010 v 16:50
Aloha (Bože, ako to je dávno, čo som sem takto písala)!
Chýba mi to! Písanie, mamin vreskot, rachotenie tejto starej rachotiny a ten pohľad ,,doblba", keď vymýšľam pokračovanie príbehu alebo len tak pozorujem suseda ako skáče ako splašený, keď sa niekam ponáhľa.
Neverila by soom, že to raz poviem, ale ten počítač má vážne niečo do seba. Že blog má niečo do seba a písanie takto po weboch tiež. Hmm, ale vravím to dnes...
Nieže by som mala príliš veľa času na písanie, dá sa povedať, že nestíham ani chodiť na záchod, ale povedala som si, že učenie matiky je aj tak houby a tak to nechám spadnúť na trojku a budem sa venovať niečomu, čo ma baví.
Skúšala som napísať niečo na papier, ale nebolo to to pravé orechové a tak zase sedím tu a štípu ma oči.
Chcela by som rozbehnúť novú poviedku z reálneho života. Niečo, čo vás dúfam osloví a nebude to prepadák.
Asi pred týždňom som cestovala domov vlakom a sedela som sama a tak si ku mne prisadol jeden vojak. Cesta bola pomerne dlhá a tak sme sa dali do reči. Nikdy by som neverila, čo všetko sa dá zažiť na mierových misiách. Práve sa vracal z Bratislavy a mieril do Prešova, kde ho v pôrodnici čakala žena, no hoci mu v očiach horeli šťastné iskričky neustále v ruke stískal akýsi prívesok. Až po chvíli som si všimla, že je to krížik...
Ale to nie ej pointa príbehu! :D Ale popri jeho rozprávaní si mi v hlave rojil iný príbeh a ten mi nedá pokoj...
Ako sa asi musela cítiť tá žena, keď nevedela, čo sa deje s jej mužom, či žije, či neleží niekde mŕtvy v prachu, či sa jej ešte vráti?
Síce neviem , kedy si na to nájdem čas, zaujímal by ma váš názor...