Leden 2011

Poďme to zapiť... kofolou, lebo na viac nemáme love.

28. ledna 2011 v 18:27 | Leila |  Nástenka
ž
Milujem ten pocit, keď idem domov s čudne ťažkou taškou (a hlavou), pretože viem, že za mnou je ďalší polrok vedomostí, premáhania, nedostatku spánku, smiechu, sĺz, hádok, bezradnosti a flegmy. Proste je to jasný signál, že musím prežiť len ďalší polrok a opäť sú tu letné prázdniny!
Takže už len polrok a ide sa spáááť! Keď tak nad tým rozmýšľam, ja som vlastne obrátený medveď. V zime makám a v lete spím. Teda nie tak doslovne, občas treba aj jesť :P.
A vlastne človek bez jedla prežije 30 dní, nie? Takže na začiatok augusta si dám budík, aby som sa poriadne napchala... a keď už budem hore podniknem ďalší totálne uletený výletík s kamošmi. Vrcholom minulého leta bolo, keď sme šli raftovať a rieka bola taká kľudná, že sme si pripadali ako na výletnej loďke pre umierajúcich seniorov. Či náš geniálny ,,fest", ktorý sme celý prespali a prehladovali. Alebo totálne úžasné kúpanie v jazere s hadmi a pijavicami...
Takže poďme zavrieť oči a rátať do tri a želať si prázdniny. Alebo si želajme tri želania. Také tie naozajstné. Žiadne trápne zdravie, lásku a pohodu, ale niečo poriadne ako prachy, aspirín a boxerské rukavice.  A samozrejme slobodu.
A fantáziu. Bez tej sa nič nedá. Napríklad mňa opustila. Nedokážem našim vysvetliť (rozumne a klamlivo), prečo mi ten býk dal z telesnej trojku. No lebo som drevo. Ale to nemôžem povedať. Alebo že matiku viem na trojku. Lebo mne dáva väčšiu logiku história a nie výrazy. Sorry Eistein a veci s tým súvisiace.
A že prečo nie som doma. Prečo teraz sedím na zasneženej lavičke voľakde v Tramtárii a ťukám na kamošovho notebooku tieto keci. Prečo čakám, kým ten dotyčný dogrcia, pretože sme tak úbohí študenti, že pijeme voňavky. Naozaj on sa stavil, že ak dá matiku na dvojku vypije voňavku na ex. A teraz tu grcia. A mňa z neho napína. A mrznem. A čakám, kým sa konečne ukľudní, aby sme konečne mohli nastúpiť do autubusu a ísť konečne domov (aspoň na zastávku v našej dedine). A príliš často píšem spojku a. A ide mi to na nervy.
A asi budem o chvíľu vracať aj ja. Rovnako ako všetci v partii. A bojím sa, že prídu policajti a dajú nám fúkať, aj keď sme pili len kofolu. A potom nás vysmejú, že sme sprostí.
Tak ja len toľko o mojom krásnom nespravodlivom živote, ktorý sa mi ako domček z karát rúca pred očami. Ešte jeden silnejší výdych a trasúce sa ruky a padne nadobro. A napočudovanie sa na to teším. Teším sa, že už konečne nebude čo zachraňovať. Že konečne niečo zachráni mňa. Alebo ma to nechá ležať krvavú a uplakanú s hlinou na prsiach.
Každopádne som rada, že som blázon. Je to krajšie ako riešiť neustále problémy. Proste len buch. Zabuchnem dvere, zavriem oči a som doma vo svojom svete. Ak ma chcete navštíviť, ste pozvaní. Adresa: Kdesi ďaleko v oblakoch. Číslo domu nekonečno a ulica Zázračná. Krajina Fantázia a smerovacie číslo nie je. Ak mi chcete poslať poštu, pošlite ju po vetre. Ale pozor pred domom mám draka a hryzie.
Takže mám vás rada, vlky moje, a gratulujem vám ku krásnemu vysvedčeniu. A ak krásne nie je, loknite si voňavky a aj to vysvedčenie bude odrazu niečo super. Alebo si povedzte, že známky sú vám na nič, dôležité je, kto ste. Len to v živote zaváži. Nie trojka z matiky ani telesnej. Len vaše srdce a vy. Nič iné.

P.C. Castová, Kristin Castová- Škola noci

24. ledna 2011 v 16:25 | Leila |  Recenzie
t

Rubrika je založená od júna a pozerám, že je stále prázdna. Je načase to zmeniť. A čím iným sa dá v dnešnej dobe začať, ak nie upírmi?
Ale ešte pred tým by som chcela upozorniť na tento odkaz, kde som sa zapojila s poviedkou. Je to na tému Bones. Nebudem vám vravieť, ktorý príbeh je môj, pretože si myslím, že stojí za to prečítať si všetko a potom sa rozhodnúť.
Recenzia:

Poďme sa tváriť, že zajtra je víkend

18. ledna 2011 v 18:29
tr

Aloha!
Upozornenie pre ľudí s energiu. Nečítať!
Chce sa mi spať. Ale nemôžem. Niežeby som trpela nespavosťou, to je skôr pravý opak, ale akosi dnes toho veľa nenaspím.
Zajtra ma čaká prezentácia z matiky, veľký test z Angliny a také krásne hodiny ako chémia a fyzika. Navyše môj rozvrh na stredu má vyplnených všetkých 9 kolóniek. Je to spravodlivé?! Teraz, keď konečne beží House, tak ja sedím na angline.
Uzatvárajú sa známky. Budú dobré, až na matiku samozrejme. To mi pripomína, že v piatok musím vstávať na nultú, aby som si napísala test. Teším sa.
Ale inak sa mám fajn. Všetci riešia iba školu a Valentínsky ples. Nechápem, ako sa im o tom môže chcieť rozprávať celé dni. Takto sa učešem, vlasy si takto poskrúcam, ale šaty mi nejdú k pleti a navyše nemám kabelku!... otras.
Doma to je ako na bojovom poli. Vtedy som aj celkom rada, že som v škole tak dlho. Vlastne všetko by bolo fajn, kebyže ma nechajú spať.
Takže asi tak. Teraz by som sa vlastne mala učiť, ale čakám, kedy mi kamoška pošle prezentáciu v ppt. A potom sa ju musím naučiť. Nenávidím život študenta strednej školy. Fajn, zbožňujem ho, ale nech nám dajú profáci pokoj s učením! Nemôžu povedať: Aha, fajn, môj predmet nie je to naj na celom svete, takže dnes máte voľno?
Idem. Ani neviem, či toto vôbec zverejním. Musím sa niekde vyžalovať, keď už aj pes radšej zaspí akoby ma počúval.
Uf. Cítim sa ako vybitá baterka. Ale milujem svoj život. Milujem svojich priateľov a milujem fantáziu. Oh, jasné, tak sa teraz usmejte a tešte sa, ak máte energiu aspoň na jednu paličku. Alebo mi hoďte nabíjačku... a čo najskôr, prosím.

2.kapitola

15. ledna 2011 v 13:11 | Leila |  Šachovnica
t

Aloha!
Druhá kapitola! Všímate si to? Bola by pribudla skôr, ale nemám čas. A nebudem ho mať ani budúci týždeň, ale až potom.
Tak krásne čítanie :)

1.kapitola

8. ledna 2011 v 18:11 | Leila |  Šachovnica

zu

Aloha!
Juchúúúú! Som späť! A mám kapitolu, nie je to super? Sama sa teším ako malé dieťa. Kapitolka je trošku odvec, ale potrebujete pochopiť, kto je kto a aké majú povahy. Tak trošku strpenia. Komentáre strašne potešia, rovnako ako kritika :)
A čo vravíte na nový lay? Ja som z neho unesená a aaby som nezabudla je odtiaľto
Nech sa páči :)
Leila :)



Šachovnica

7. ledna 2011 v 17:34
Hl. postavy: Andrea, Danica, Dalibor, Ema, Veronika, Matej...
Obmedzenie: 12+
Žáner: romantika/humor
Predpokladaná dĺžka: max.10 kapitol

Obsah: Byť tínedžerkou nie je ľahké. Navyše ak sa bojíte dospieť.
16-ročná Andrea je študentkou strednej školy. Žije len s mamou, pretože otec ich opustil, už keď bola malé bábo. Musí zvládať školu a brigádu v miestnej knižnici a o svet tam vonku nemá veľký záujem... doteraz. A rovnako ako šachovnica aj život má svoje biele a čierne polička.

Som sviňa, ale začínam si zvykať...

7. ledna 2011 v 15:14 | Leila
Aloha!
Nebudem predstierať, že nie som nasratá, lebo som. Píšem tento článok už druhýkrát, pretože blog.cz mi zrejme dáva znamenie, že tu mám predstať oxidovať.
Na začiatok, prosím, zatvorte oči. Máte? Dobre. A teraz si predstavte blonďavú strigu, ktorá kľačí na kolenách a prosí o odpustenie. Vidíte to?
Takže v prvom a najhlavnejšom rade vám chcem povedať, že ma naozaj ale naozaj mrzí, že som sa potom neozvala, ale (!)- prichádza moja obľúbená rubrika-výhovorky- bola som zaneprázdnená, zamilovaná, zavalená kopou úloh, sklamaná, hlúpa a lenivá.
A teraz podrobnejšie o mojich trápnych excuses.
Zaneprázdnená- to tu používam celkom často, že? Ale naozaj som toho mala dosť. Škola, kamoši, Vianoce, láska. To ma privádza k bodu č.2. Zamilovaná som bola, ale dotyčný zrejme ani netuší, že existujem... teda tuší, no... Prestalo ma baviť prekonávať mini heartattacks keď ma čo i len chytil za ruku, keďže viem, že preňho nikdy nebudem viac... Čo je vlastne aj bod č.4- sklamaná a bod č.5- hlúpa. Raz by sa mala vymyslieť taká poriadne veľká boxerská rukavica a všetkým chlapom na zemeguli ňou poriadne tresnúť, aby sa konečne zobudili a rozhodli, čo vlastne chcú, pretože ženy na nich nebudú čakať večne.
Bod č.3 by hádam nemusím vysvetľovať, nie? A posledný bod na mojom zozname je predsa jednoduchý. Lenivá som bola, som a aj budem. Amen.
Vlastne chcem týmto len chabo ospravedniť to, že som sa sem neprihlásila už dávnejšie. No dnes... Krucinál, mám to tu rada. Fakt. Čestné vlčie.
Nebaví ma šuplíkové písanie. Chcem vedieť, čo si o tom ľudia myslia! Chcem byť zvedavá na komentáre, chcem mať poviedku, čo ma bude držať nad vodou. Chcem svojho Kuba, pretože mi chýbajú časy, keď sa chalani aspoň trochu približovali k nemu, keď som si nemusela vymýšľať hrdinské nereálne činy, ktoré opäť vyvedie. Keď mi stačilo sa pozrieť von oknom a vedieť to.
Ale hlavne mi chýbate vy! Vaše pozbudivé slová, vaša kritika. Chýba mi len to, keď ste mi do komentu dali usmievačika, pretože som verila, že moje písanie má zmysel.
Chcem byť znova tým snívajúcim dievčaťom. Chcem zabudnúť na krutý svet. Chcem mať svojich hrdinov. Chcem znova veriť, že príbehy o láske môže byť reálne skutočné. A ja budem.
Verte, prosím, so mnou.