1.kapitola

8. ledna 2011 v 18:11 | Leila |  Šachovnica

zu

Aloha!
Juchúúúú! Som späť! A mám kapitolu, nie je to super? Sama sa teším ako malé dieťa. Kapitolka je trošku odvec, ale potrebujete pochopiť, kto je kto a aké majú povahy. Tak trošku strpenia. Komentáre strašne potešia, rovnako ako kritika :)
A čo vravíte na nový lay? Ja som z neho unesená a aaby som nezabudla je odtiaľto
Nech sa páči :)
Leila :)





Stáť na zástavke uprostred treskúcich mrazov januára nie je práve príjemné, najmä ak si zabudnete rukavice doma. Autobus mal meškanie 15 minút a ja som už vážne zvažovala, že sa otočím a zaleziem pod perinu. Teplo, čajík, ticho, pokoj, nejaká dobrá knižka a svet je hneď krajší. Ale do školy chodiť treba...
Pár krokov odo mňa stála banda mladých ľudí. Školské tašky mali pohádzané na kope pri tabuly odchodov a príchodov autobusov a oni sami stáli v tesnom hlúčiku, podávajúc si dve cigarety. Jedno dievča som poznala, bola to moja spolužiačka Ema, ale my dve sme sa nemali celkom v láske. Takpovediac len kývnutie si na pozdrav pre nás predstavovalo nadľudské úsilie. Ostatní jej priatelia boli z vyšších ročníkov, no ani jedného som nepoznala, okrem vysokého hnedovlasého chalana Dalibora v koženej bunde. Chodil na tú istú základku ako ja a voľakedy som ho strašne žrala. Dobre, stále ho strašne žeriem.
,,Aďa, preboha, tvár sa, že rozprávam niečo vtipné!" ako prílivová vlna sa ku mne prihnalo niečo hnedovlasé s veľkými zelenými očami a sykalo to na mňa ako vydráždený had.
Zmätene som pozrela na svoju najlepšiu kamarátku Ivku a jediný pohľad mi stačil, aby som pochopila.
Prichádza Maťo.
Maťo bol druhák, čierne vlasy, sivé oči, Ivkin sused. A Ivana ho neskutočne zbožňovala.
,,Mám sa začať usmievať? Prepáč, ale akosi mi zamrzol úsmev." ironicky som sa zasmiala.
,,Prosím!" nástojila.
,,Panebože, mám sa tu rehotať ako slepica len preto, že ide okolo henten?" nechápavo som pokrútila hlavou a hneď mi bolo jasné, že zámeno henten nie je pre Ivkinho miláčika práve vhodný. Aspoň pre Ivku.
,,Spraví ti to niečo?!" zavrčala s úsmevom, pretože popri nás akurát prešiel Maťo a s blahosklonným úsmevom nám kývol hlavou na pozdrav.
,,Čau." zašomrala som, zatiaľčo Ivka s prvotriednym úsmevom nádejnej Miss zaševelila zvonivé: ,,Ahoj."
Možno mu bolo trápne len tak popri nás prejsť bez slova a možno keď videl zbožňujúci odlesk v Iviných očiach sa uňho náhle prebudil záujem, ktorý bol v tomto mrazivom ráne nevídaný.
,,Tak čo, mešká autobus?"uškrnul sa. ,,Alebo sme ho všetci zmeškali?"
Ivka sa zasmiala. Ja som len na omrznutých perách vystrúhala niečo podobné úsmevu.
Po chvíľke ticha mi došlo, že asi vážne chce počuť odpoveď a najskôr asi odo mňa, keďže Iva prišla len pár sekúnd pred ním.
,,Ehm... mešká, hej. 10 minút." prehovorila som zachrípnuto. Ivka moje slová doprevádzala úsmevom. Keď tak nad tým rozmýšľam, stáli sme tak ako banda postihnutých.
,,Ale tak určite každú chvíľu príde." zaševelila Ivka nastopro len preto, aby niečo povedala.
Pretočila som oči. Ivka nebola zlá. Nie, len mi niekedy jej nálady šli na nervy.
Našťastie, ako na povel prichádzal zasnežený autobus a už z tej diaľky bolo vidieť nervóznu tvár fúzatého šoféra.
Zasmiala som sa na jeho výraze absolútneho znechutenia, keď zbadal koho to zas ide viesť a Maťo s Ivkou sa po mne pozreli ako bláznovi.
Všetci traja sme počkali, kým sa Dalibor, Ema a ostatní natlačia do autobusu.
,,Dámy majú prednosť." usmial sa Maťo a nechal nás nastúpiť. Ivka sa išla roztiecť od blaha a ja som sa dvakrát potkla rovno Daliborovi pred nosom. Skvelé...
Bolo super, že autobus bol takmer prázdny, takže sme si mohli sadnúť kde sme chceli. Tá potvora Ivka hneď zamierila k štvorsedačkám a ja som len-len že nevybuchla smiechom.
Nakoniec Maťovi nezostávalo nič iné iba si sadnúť k nám. Stiahla som si čiapku a s úsmevom som pokrčila plecami smerom k Maťovi, pretože obaja sme si dobre všimli Ivin dychtivý úsmev.
,,Takže ako boli vianočné prázdniny?" spustila Ivča.
,,Dobré." vydýchol a uškrnul sa. ,,A čo vy?"
,,Ušlo to." odvetila som skôr ako Ivka. Jej román bude trvať celú cestu.
A nesklamala. Od rodinnej lyžovačky po Silvester prešla až po to ako si robila úlohy do školy. Musím však uznať, že to rozprávala pútavo a že som ju aj počúvala. Myslím, že Maťo tiež. Keby že sa takto rozkecám ja, dávno už spia...
Autobus roztrasene zastavil. Banda zozadu sa opäť ponáhľala ako prvá a keď okolo nás prechádzal Dalibor, potľapkal Maťa po chrbte. ,,Nazdar."
A tak sme sa zdvihli aj my. Bolo to kruté vrátiť sa naspäť do tej zimy, ale utešovala som sa tým, že škola je nie ani 200 metrov od zástavky. Zasa mi mrzli ruky a hneď ako som vbehla do školy, ponáhľala som sa k radiatoru. Ani som si poriadne nevšimla, kedy sa od nás Maťo oddelil.
,,On je taký sladký." rozplývala sa Ivka a vybaľovala si veci z tašky. ,,A aký pozorný, keď nás nechal nastúpiť ako prvé."
Konečne mi rozmrzli ústa a hlasivky, takže som jej mohla som smiechom odvetiť. ,,To môj starký tiež a nie si z neho taká paf."
Mám pocit, že keby si k nám práve neprisadla Veronika asi by mi do tváre letela učebnica Biológie.
,,Z koho si paf?" zaujímala sa.
Ivka zružovela a tresla peračníkom o lavicu. ,,Z nikoho."
,,No trikrát hádaj." rýpla som. ,,Dám ti nápovedu. Počúvame o ňom každú prestávku a keď náhodou ide okolo, Iviša má taká mierny infarkt."
,,Zase ten?" otrávene prehodila Veronika, zatiaľčo Ivka zazerala ako pes, ktorému zoberiete spred ňufáka kosť. ,,No vtipné, Andrea, fakt vtipné." precedila cez stisnuté zuby.
Pokrčila som plecami. Dodala by som aj viac, keby do triedy nevstúpila profesorka...

***

,,Ľudia ja tak milujem, keď končí táto odporná dvojhodinovka informy!" natiahla som ruky vysoko nad hlavu a zoširoka som zívla.
,,Pretože to znamená domov!" pridala sa aj Veronika a nakrátko ostrihaný profesor na nás škaredo pozrel. No čo.
Dnes pôjdem domov sama. Veronika ide opačným smerom a Ivka dnes končila skôr, lebo išla k zubárovi.
Spolu s ostatnými som sa ponáhlala ku skrinkám veselo trkotajúc s kamarátkou o nepodstatných veciach, keď mi niekto podrazil nohy a ja som bolestivo dopadla na zadok. Knihy a všetky papiere mi vyleteli z rúk a poletovali po celom schodisku.
Dezorientovane som sa obzerala a vstávala som, že vedľa mňa sa dvíha ďalšia postava. Naraz sme sa pozreli jeden na druhého a mne sa zastavilo srdce.
Dalibor.
,,Eh.. prepáč. Strepalo ma zo schodov." uškrnul sa.
Nádych. Výdych. Pohoda. Nádych. Výdych.
Prisahám, že už nikdy sa nebudem vysmievať Ivane za to ako debilne sa správa mi Maťovi. Ja to totiž nezvládam o nič lepšie.
,,To nič." usmiala som sa ako koza.
Odrazu som nevedela, čo s rukami a tak som začala zbierať tie nešťastné zošity.
Nádych. Výdych. Upokoj sa, preboha!
No ako som sa mala upokojiť, keď sa so mnou rozprával asi po prvýkrát v živote?
Vždy som mala všetko pod kontrolou a chalani mi nikdy nerobili problém. Dalibor bol iba niečo ako detská láska, na ktorú sa nezabúda, ale ani sa ňou nezaoberá. Tak prečo potom šaliem ako taká Ivana?!
Pomohol mi zdvihnúť pár učebníc a potom so sebavedomím ,,Tak sa maj." zmizol z môjho zorného pola.
Dokelu.
Bože.
Ukľudni sa , dievča!
Pripadala som si ako taká trafená hus. Nie je ničím výnimočný, opakovala som si v duchu. Ničím.
Uf, pokoj.
,,Dievča, prestaň sa červenať, je to trápne." schmatla ma Veronika pod pazuchu a ťahala až ku skrinkám.
,,Nečervenám sa. Nemám sa prečo." zavrčala som.
Kokso, ak som sa červenala, tak to bol teda riadny trapas! Prečo sa mi to, bože, nemohlo stať pri niekom inom? Pri Maťovi? Pri gayovi Kikovi? Pri hocikom inom? Pri hocikom inom, z koho nemám takmer detské fóbie?!
,,Si červená ako paradajka." kontrovala Verča. ,,Ale to preberieme zajtra. Musím utekať, lebo zmeškám bus." rýchlo si nahádzala haraburdy do skrinky, zamávala mi s veľavravným úsmevom a už jej nebolo.
,,Som krava." zamrmlala som si pre seba.
,,O tom nepochybujem, ale prečo taká sebakritika?" pobavene sa ozvalo za mnou.
Rýchlo som sa otočila. Naozaj tam stál on. Maťo. Celkom som zabudla, že má skrinku vedľa mojej.
,,Pretože aspoň raz si musím vypočuť názor niekoho inteligentného na moju osobu." ironicky som sa usmiala a obmotala si šál okolo krku.
,,Netušil som, že ma až tak súrne potrebuješ." zohol sa, aby si zaviazal šnúrky na topánkach.
Potom sa vystrel a nadvihol obočie. ,,Ideš?"
Mykla som plecom. ,,Idem. Ale kam?"
,,Na autobus, predsa." zasmial sa.
Počkal ma, kým sa navlečiem aj do kabátu a potom sme vykročili v ústrety zime. Našťastie aspoň prestalo snežiť a zdalo sa, že je odmäk. Ako sme tak kráčali, opäť mi behalo mysľou, prečo mám také stresy z Dalibora. Asi som vážne divná. Prečo sa dokážem s každým úplne v pohode uvoľnene rozprávať a z neho mám také komplexy?
,,Nejdeš s nimi?" kývla som k Eme (a Daliborovi) a ich partii, o ktorej mi bolo známe, že tam patrí aj Maťo.
,,Dnes nejdú domov a ja nemám náladu flákať sa s nimi." oznámil vecne.,,Dnes sa ma tak ľahko nezbavíš." povedal naoko výhražne.
Zdvihla som obočie. ,,Ešte vždy si môžem v buse sadnúť inde." po trápnej chvíľke ticha som to nevydržala a zasmiala sa. Zasmial sa so mnou a atmosféra sa uvoľnila.
No prečo sa takto nemôžem baviť aj s Daliborom?!
Na zástavku sme dobehli zarovno s autobusom a cesta domov bola vcelku príjemná, avšak keď sa blížila naša zástavka, nastala akési ticho, lebo sme už nemali, čo povedať.
Kebyže je s nami Iva, ticho by nenastalo nastopro nikdy.
,,Ty nevystupuješ?" zarazene na mňa pozrel.
,,Idem rovno do knižnice. Brigáda, vieš." vysvetlila som a zakývala mu na rozlúčku.
Bolo super nechať sa viesť trošku dlhšie ako zvyčajne. A tú prácu som mala rada. Vlastne to ani nebola práca. Iba som tam ukladala knihy podľa abecedy, občas pozametala a keď sa pani Kudlová niekam odskočila, zahrala som sa na knihovníčku. Mala som čas na všetky úlohy, pretože ľudia tam nechodili často a keď náhodou niekto zavítal a poznala som ho, viedli sa dlhočizné debaty.
Nakoniec, nemám zlý život. Dokonca by som povedala, že na šachovnici je moje figúrka momentálne na bielom políčku.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Má zmysel pokračovať?

áno
nie

Komentáře

1 Chris Chris | Web | 9. ledna 2011 v 9:43 | Reagovat

no mne osobne sa poviedky veľmi páči :-) rýchlo ďalšiu kapitolu a ozaj už som si ťa pridala do SB :-) ďakujem

2 Jeffa Jeffa | Web | 9. ledna 2011 v 12:30 | Reagovat

vyzerá to veľmi zaujímavo :D teším sa na ďalšiu kapču :D

3 Tilia Tilia | 9. ledna 2011 v 16:11 | Reagovat

Táto myšlienka:

"... niečo ako detská láska, na ktorú sa nezabúda, ale ani sa ňou nezaoberá." bola naprosto geniálna, úplne ma dostala! :D

Ďalšia poviedka, pri ktorej sa budem poťutile usmievať :-D

A mne sa to ako úvod náramne páčilo, dokázala si krásne načrtnúť charakter jednotlivých postáv i obrys zápletky ;-)

4 Ashly Ashly | 9. ledna 2011 v 20:33 | Reagovat

je to uzasne... :D je to tak krasne napisane normalne sa clovek do toho vzyje a preziva to spolu s postavami :D ...a asi takto som pozerala ked som bola na konci O_O som nemohla uverit se som to uz precitala a co dalej??? namam co citat .... to ma teda poznacilo....se musim cakat ...ved ja to hned potrebujem vediet co sa stane!! :D takze rychlo nech je tu dalsia kapitola .... :D a nech je este dlhsia :D :D..... a lay je uplne se super ...nadherny :D

5 MiMi Madison H. MiMi Madison H. | Web | 9. ledna 2011 v 22:40 | Reagovat

ďakujem za pochvalu poviedky :)
a rada spriatelím :)

6 miriela miriela | Web | 10. ledna 2011 v 17:11 | Reagovat

súhlasím s názormi nad sebou, ozaj perfektný úvod do poviedky, zaujímavé postavy a myšlienky, mne sa najviac páčila metafora so šachovnicou, krásny nápad :)

7 MiMi Madison H. MiMi Madison H. | Web | 11. ledna 2011 v 19:44 | Reagovat

dobrééé...až na zopár preklepov, ale stačí prebehnúť ešte raz očami, a opraviť :P...ale ináč je to dobré... :) som zvedavá na pokračovanie :)

8 Foxie Foxie | Web | 12. ledna 2011 v 11:02 | Reagovat

Páči sa mi to! Som síce trošku alergická na meno Aďa a odkedy som sa dozvedela meno, stále odbieham ku: Nemohla by byť radšej Andy? Ale celé je to fajnové, šachovnicové (trošililinku preklepové), pekne vykreslené :) Teším sa na pokračovanie!

9 Gabriel Decay Gabriel Decay | Web | 12. ledna 2011 v 12:42 | Reagovat

páni...to je fakt skvělí....rád čtu povídky a tahle se mi vážně moc líbí

10 Isabella-chan Isabella-chan | E-mail | Web | 16. ledna 2011 v 16:17 | Reagovat

Predtým som nemala čas (alebo skôr náladu) niečo čítať a myslela som si, že ju nemám ani dnes, ale keď som sa do toho začítala ak ma tá nálada prešla.
Rovnako ako Foxie, aj ja mám vyhradu proti istým menám (ale nie proti Andy, ale proti inému :-D )
Krásna kapitola :-) Síce som sa chvíľu zamýšlala nad tým "čo Tá robí", ale to bude asi tým, že sa mi nestalo nič podobné.
...no dobre, kvôli tomu, že sa snažím ignorovať iný ako kamarátsky vzťah sa zvyčajne vyhýbam čítaniu romantiky, aj keď istá časť mňa by ju čítalo veľmi rada. ;-)

11 Quileutte Quileutte | Web | 2. března 2011 v 14:51 | Reagovat

krásna kapitola..úžasne napísané...Maťo sa mi pozdáva :D a Ivča bola dobrá..a aj Aďa keď sa červenala..:D

12 Paolo Paolo | E-mail | Web | 16. listopadu 2011 v 1:08 | Reagovat

Kdybys nebyl hlupákem, nestal by ses medvědem....:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama