Levanduľa

5. března 2011 v 14:53 | Leila |  Jednorázovky


Pred pár mesiacmi som sa prihlásila do istej poviedkovej súťaže na jednom blogu. Téma poviedok bola pevne stanovená: Čokoľvek čo sa týka seriálu Kosti/ Sberatelé kostí.
A keďže ja som totálny maniak do kriminálok especialy do Bootha a Hodginsa neváhala som ani chvíľku. Súťaž skončila a tak je tu tento ,,zázrak". Vrele neodporúčam čítať. To najhoršie, čo som kedy napísala:


Levanduľa


Keď sa rýchlym krokom náhlil ku kancelárii doktorky Temprence Bremenovej už z diaľky zahliadol cez nezastreté okná Angelu a jej ustarostený výraz. Na sekundu zaváhal, či sa nemá radšej otočiť a odísť pre prípad, že riešia niečo naozaj dôležité, ale trvalo len chvíľu než si uvedomil, že je tu kvôli prípadu.
Jemne zaklopal na otvorené dvere. ,,Kosť, máme prípad. Obleč sa, počkám ťa..." zvyšok vety mu uviazol v krku. ,,Kosť...?" opýtal sa vystrašene.
Pohľad na doktorku ho poriadne vyľakal. Jeho parťáčka mala od plaču červené oči, líca úplne bledé a vlasy také strapaté akoby len pred chvíľkou vstala z postele. Booth ju takúto ešte nikdy nevidel.
,,Booth!" Angela naňho pozrela čiastočne ako na záchrancu, čiastočne ako na zradcu.
Zmeravel. Čo sa tu, preboha, deje?
,,Máme prípad?" potiahla nosom Kosť a zhrnula všetky vreckovky do koša. Pomaly sa postavila a tvárila sa, že je všetko v poriadku.
,,Bren.." namietla Angela potichu, ale Kosť si ju nevšímala.
,,Áno. Našlo sa telo pri koľajniciach na okraji mesta.... Kosť, je všetko v poriadku?" podozrievavo si ju premeral a sledoval ako si zvešiava kabát z vešiaka. Neuhol jej z cesty, keď chcela popri ňom prejsť cez dvere.
,,Čo sa deje?" na okamih sa cítil presne ako pred rokom, keď ešte veril, že všetko má nádej. Keď ešte žena, ktorá stála pred ním, znamenala jediný pevný bod vesmíru. Keď jej pohľad pálil ako žeravé uhlíky... no už je to preč, veci sa zmenil pre ňu a aj pre mňa, vynadal si Booth v duchu a bez slova jej ustúpil z cesty. Preč...
Sklopil oči a zaťal zuby. Ani si nevšimol všimnúť zmučený pohľad Bremenovej, ktorý vyslala k Angela a ani Angelino rozčarovanie. Iba vykročil po chodbe a cez plece prehodil: ,,Pohni si, Kosť."
Nemal by predsa strkať nos do jej záležitostí, keď mu sama povedala, že sa nič nedeje. Už nemôže od nej žiadať vysvetlenia. Nemôže hádať jej pocity a rozosmievať ju. Je jej kolegom. Čokoľvek viac by znamenalo iba ďalšie falošné nádeje a zlomené srdce. Opäť. On už nechce riskovať. Už nie...
Prehovorili až v aute.
,,Nechceš vedieť, o čo ide tentokrát?" prekvapene po nej pozrel Booth.
Bremenová sedela na sedadle akosi upäto a hľadela len pred seba. Dokonca si vlasy prehodila tak, aby oddeľovali jej tvár od Boothovho pohľadu.
,,Chcem." povedala krátko.
Prehltol pocity, ktoré cítil v jej kancelárii ešte pred pár minútami a zhlboka sa nadýchol.
,,Akýsi mladý párik našiel blízko koľajníc ľudského telo. Vyzerá to fakt odporne a FBI sa domnieva, že ide o vraždu, pretože nikto nenahlásil nejakú nehodu. Žiadny rušňovodič... Potrebujeme, aby si určila aspoň predbežný čas smrti, pohlavie a vyjadrila svoj názor na to, či išlo o úkladnú vraždu a pravdepodobný dôvod smrti."
,,Dobre." opäť krátka tichá odpoveď.
Bootha išlo poraziť od tej neistoty a vlastnej tvrdohlavosti. Zvieral volant tak silno, že sa bál, aby ho nepoškodil, ale nedokázal sa odreagovať. Proste ho to štvalo. Kosť. Jeho ješitnosť. To že mu vtedy povedala nie... Že jej to vôbec povedal...
Do napätej atmosféry v aute zahrala krátka melódia. Display Boothovho mobila zablikal a agent stisol ,prijať hovor´.
,,Hannah?" ozval sa ako prvý a vytiahol mobil z handsfreamu a priložil si ho k uchu. Kosť sa náročky otočila, no i tak si všimol ako sa jej spodná pera nepatrne chveje...
Pocítil veľké nutkanie chytiť ju za ruku, ale odolal. Žiadne nádeje...
,,Okolo siedmej. Dobre. Hej. Opýtam sa ich... počkaj! Dnes?" na chvíľu sa odmlčal. ,,Dobre, dobre." usmial sa. ,,Áno, ty mne tiež. Pá."
Ešte raz sa usmial a položil mobil na svoje miesto.
,,Kosť?" načal a počkal, kým sa k nemu otočí. ,,Hannah dnes robí takú predvianočnú večeru a všetkých vás pozýva."
,,Prepáč, Booth, mám veľa práce." neúprimne sa usmiala. Tak neúprimne, že by si ani ona sama neuverila.
Neistota. Ješitnosť. Odmietnutie. Opäť.
,,Boli by sme radi, keby si prišla." zastavil auto.
Boli na mieste. Krajina spala zahalená v svadobných šatách zimy. Všade sa to hemžilo ľuďmi od FBI a zvedavými miestnymi obyvateľmi. Žlté pásky s nápisom ,Nevstupovať´ boli porozvešané všade a malí chlapci s čiapkami s veľkými brmbolcami sa pokúšali prekĺznuť. Najviac ľudí však postávalo okolo koľajníc.
Sneh vržďal pod nohami Temprence Bremenovej. Booth ju nasledoval a ako prvý sa zvítal s kolegom, kým doktorka už obhliadala telo.
,,Muž vo veku od 35-40 rokov." povedala po minúte. ,,Odhadujem, že telo tu leží už niekoľko dní, možno týždeň..." stíchla.
Opatrne prechádzala prstami po krku obete. Potom sa dotýkala zamrznutých svalov. Nakoniec sa vystrela a rozhliadla sa po krajine. Kúsok pred nim sa týčil starý železničný most.
,,Keď ho prešiel vlak, naša obeť už bola mŕtva." prelomila ticho a tvrdo sa zahľadela Boothovi do očí. ,,Prevezte ho do Jeffersonu. Dnes večer budem mať kopu práce."


***


Booth pozoroval Hodginsa, ako hľadí do mikroskopu a šikovne vymieňa skielko. Potom sa opäť pozrel do kukátka a neveriaco pokrútil hlavou.
,,Čo je? Niečo nové?" ožil Booth.
,,Nie..." pomaly odpovedal Jack, ,,len sa čudujem, prečo tu nado mnou stojíš ako policajt."
,,Pretože som ešte v službe a jediný prípad na ktorom pracujem sa rozkladá na tom stole vedľa a to ja fakt vidieť nemusím." podráždene odvetil Booth. ,,A dúfam, že dnes večer aj s Ang prídete, inak bude Hanah sklamaná."
Hodgins si niečo zapísal do zošita. ,,Veď som ti to sľúbil."
Booth si znudene vzdychol. ,,Niečo nové?"
,,Bež otravovať Sweetsa alebo kohokoľvek iného, pretože kráľ labáku sa snaží pracovať." nahnevane zdvihol hlavu Jack.
,,Mám vytiahnuť zatykač?!" vystrel sa Booth.
,,Mládenci, pokoj!" zjavila sa Angela odkiaľsi. ,,Viem, kto je naša obeť. Podľa zubnej karty sa mi podarilo zistiť, že náš chlapík je," z dosiek, ktorá mala pritlačené k hrudi vytiahla vytlačenú fotografiu muža so začínajúcou plešinou a ostrými črtami. ,,Frank Darren."
Booth sa zadíval na obrázok. ,,Zistím, kto je. A či má rodinu."
,,Konečne je preč." sklonil sa Hodgins ku svojmu mikroskopu a usmiata Angela len pokrútila hlavou. ,,Chlapi..."


***


Sedela obroti nemu žena. Oči mala plné sĺz a podchvíľou fikala ako malé dievčatko. Booth sa naozaj potil. Netušil, že bude také ťažké oznámiť tento žene smrť jej manžela. Takto pred Vianocami to bolo ešte zložitejšie. Cítil sa horšie ako ona...
,,Pani Darrenová, prosím, skúste sa rozpamätať. Mal váš muž nejakých nepriateľov? Čokoľvek, čo by nám pomohlo..."
Pani Darrenová sa rozplakala ešte usedavejšie. ,,Nie... nie...môj Frankie si nikdy nepohneval ani len muchu... nikto by mu nechcel ublížiť.. každý ho mal rád... bol to prostý človek...."
Booth si vzdychol. Veril tejto žene. Nemal dôvod, ale jeho inštinkty hovorili, že má pravdu.
,,Ktokoľvek s kým by sa pohádal v poslednom čase?" skúsil to ešte.
Pani Darrenová pokrútila hlavou. ,,Nie... bol veľmi mierumilovný... nikdy ho nikto nevytočil," zarazila sa.
Booth sa k nej rýchlo naklonil. ,,Kto ho nahneval, pani Darrenová?"
Žena zaváhala. ,,Nikto." vyhŕkla nakoniec rozhodne, ale previnilo sklopila oči.
,,Pani Darrenová, musíte mi to povedať. Pomôže nám to nájsť vraha vášho manžela."
Ale malo to asi taký účinok ako nútiť dieťa, aby priznalo, kto rozbil maminu obľúbenú vázu.
,,Spýtaj sa jej," ozval sa Boothovi v slúchadle známy hlas, ,,či nosí ružový bavlnený šál."
Booth okamžite pozrel do zrkadla a vedel, kto stojí na druhej strane. Zamračil sa.
,,V jeho hrdle sme našli chlpy zo šálu. Pravdepodobne ho niekto napchal našej obeti do krku a zadusil ju." odvetila mu Kosť.
Boothovi sa to zdalo zbytočné pýtať sa, pretože on tejto žene veril, ale predsa len sa opýtal.
Pani Darrenová zostala celkom nehybná. ,,Nie." odvetila. ,,Chcete povedať, že ma podvádzal?!"
,,Snažíme sa len prísť na to, kto je vrahom." uzavrel to Booth. ,,Ďakujem vám a..." postavil sa, ,,dáme vám vedieť, ak objavíme niečo nové."
Aj pani Darrenová vstala. A keď podávala Boothovi ruku, znova zaváhala.
,,Priateľka môjho syna má taký šál." dodala šeptom.

***


D.C oblečené do plášťa noci. Ľudia náhliaci sa po neforemnom snehu, ktorý autá vyhnali na chodník. Nikde nikoho a predsa ulice boli plné ľudí. Nikde nebolo cítiť lásku, tá krásna elektrina vo vzduchu, a predsa sa každý párik bozkával v tmavých pouličných uličkách. A možno to také pripadalo len jemu. Možno preto, že cítil tak prázdny.
Kostolné hodiny ukazovali na 10 hodinu. Mal by sa poponáhľať, inak sa Hannah a ostatní budú čudovať, kde je. Však odbehol len po ďalšie víno...
Reštaurácia Royal Dinner mala ešte vysvietené, no len veľmi málo ľudí sedelo vnútri. Booth mimovoľne zastal. Koľko spomienok sa viaže na toto miesto... Koľko krát sedeli s Kosťou tam vzadu v...
Jeho pozornosť upútala žena. Hľadela do šálky čaju a neprítomne krčila obrúsok. Kosť?
Ani netušil ako vošiel do miestnosti. Nohy ho samé viedli na to miesto. Jeho telo si automaticky sadlo oproti nej a jeho ústa mimovoľne kládli tú istú otázku, čo ráno.
,,Čo sa deje, Kostička?"
Zľakla sa. Naozaj. Chvatne si utierala slzy a maskovala vreckovky.
,,Booth." pokúsila sa usmiať. ,,Myslela som, že budeš s Hannah a ostatnými."
,,A ja som si zas myslel, že má veľa práce." vrátil jej.,,Bol som len..." ukázal na víno.
Prikývla. Hradba. Slzy. Nedôvera.
Booth zaškrípal zubami. Dočerta, toto ho zničí! Žiadne falošné nádej. Ale... možno... dočerta, je to jeho kamarátka!
Natiahol k nej ruku a chytil tú jej do dlaní.
,,Prečo plačeš?" jeho hlas zmäkol rovnako jeho oči.
Kosť pokrútila hlavou, smrkla. ,,Mýlila som sa."
Booth prekvapene vytiahol obočie. Doktorka sa predsa nikdy nemýli!
,,A zničila som to." pokračovala, hovoriac to tej šálke. ,,A nemám rada Vianoce."
,,Kosť, preboha!" pokúsil sa namietnuť, ale ona si vytrhla ruky z jeho dlaní.
,,Je mi to ľúto, Booth. Ale ja nedokážem milovať tak ako ty." splašene vstala. ,,A preto sa nedokážem tešiť ani na Vianoce."
To čo vravela nedávalo zmysel. To ako sa správala nedávalo zmysel. To čo teraz cítil on nedávalo zmysel. Hnev. Túžbu. Zdesenie. Radosť. Nádej. Odmietnutie. Neistotu.
Bremenová odišla. Dvere sa zabuchli a to Bootha prebralo. Rozbehol sa za ňou absolútne nevediac, čo urobí alebo povie.
Dobehol ju pred kníhkupectvom. Chytil ju za pažu, otočil si ju k sebe a silno objal.
,,Nič si nepokazila, jasné?" rozprával jej vlasom. ,,Kosť, ty si jediná bytosť na tomto svete, ktorá je schopná lásky tak ako ktokoľvek iný nie. No tak sa už netráp..."
Pomedzi to ako rozprával, vdýchol jej vôňu. Levanduľa ovládla celý jeho svet. Celé jeho vnútro bolo očarované touto rastlinou. Celé jeho srdce bilo len pre ňu.
A srdce sa mu rozbúchalo ešte väčšmi, keď pocítil, že aj ona ho objala.


***


Keď ráno rozmýšľal nad tým, čo sa včera stalo, nechcel si dovoliť pripustiť, že to nebol len sen. Veď čo iné by to mohlo byť?
Cesta do Jeffersonu mu utiekla nezvyčajne rýchlo. Netušil, prečo sa tak ponáhľal. Aby ju videl? Aby zasa cítil to šťastie, keď môže byť s ňou?
Uvedomil si, že zase do toho skočil. Že zase je mu tou najdôležitejšou osobou na celou svete. Že by dal za ňu život, za jediný jej úsmev by vedel preplávať oceán...
,,Bren tu nie." oznámila mu Ang. Jediný pohľad naňho a bolo jej všetko jasné.
,,Neprišiel som za ňou..." chabé namietnutie z jeho strany.
,,Je na mieste činu, Booth." chápavo sa usmiala a zase pokračovala v chôdzi. ,,Konečne ste sa aspoň trochu umúdrili." prehodila cez plece.
Snažil sa vyzerať nenápadne, keď sa vytrácal z inštitútu, ale nikoho tým neoklamal.
Koľajnice boli stále rovnako zasnežené, pásky boli tiež na svojich miestach i keď všetky dôkazy už boli zaznačené a preskúmané. Len jedna osoba tam ešte stále stála a hľadela na miesto, kde sa koľajnice strácali z dohľadu.
,,Kostička." pozdravil ju s úsmevom.
,,Ahoj." opätovala mu úsmev. ,,Vieš, Booth, premýšľala som."
,,O čom?" hrdlo sa mu stiahlo. Neistota.
,,O Vianociach." otočila sa k nemu. ,,Milujem ich."
Usmial sa. Usmiala sa. Jej ruka našla tú jeho. Jeho ruka stisla tú jej. Všade okolo sa vznášala levanduľa...
,,Ja ich milujem tiež." usmial sa. ,,Mali by sme ísť. Nakoniec, máme prípad, Kostička."
Jeho ruka nepustila tú jej. Jej pery sa neprestali usmievať a Booth cítil len levanduľu. Nakoniec, vždy ju cítil...


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 vivienne vivienne | Web | 5. března 2011 v 21:50 | Reagovat

ten rozsah byl smrtící, ale stálo to za to

2 Vea Bazisey Vea Bazisey | Web | 6. března 2011 v 13:24 | Reagovat

Páni, krásné, dobře zpracované. :-)

3 Foxie Foxie | Web | 15. března 2011 v 15:46 | Reagovat

Bones FF som veľmi nečítala. A toto, nebolo to zlé, ale keď ja tak nerada čítam FF na niečo, čo je naprosto perfektné (čo seriál JE).

4 F. F. | 13. dubna 2011 v 14:13 | Reagovat

[3]: Prišla som ťa pozrieť a nejako som sem naklikla. Ten komentár vyznel strašne negatívne! A nemal! Takže...aj keď poslednú vetu neviem zmeniť tak, aby nebola odradzujúca a hovorila, čo tým myslím, aspoň ti poviem, aby si písala ďalej! Ale Bones FF nie je to, čo by som odporúčala tebe (alebo hocikomu inému). Keď seriál skončí nadobro (čoskoro), tak by som bola ochotnáí skočiť po nejakej FF v období akože po Bones, ale teraz... Veľmi nie.
A žiješ ešte, vlčica??

5 Leila Leila | Web | 14. dubna 2011 v 20:47 | Reagovat

[4]: uf, ja som si to všetko prečítala len teraz a ďakujem za komentáre :) Ja beriem všetky názory a ak sa to nepáči, beriem :-D Poviedka bola pridaná z núdze a pod tlakom kamošky, ktorá sa hnevá, že sem nič nepridávam. Popravde ani nemám kedy a ani chuť. Akosi už posielam poviedky len do škol. časáku a do pár súťaží na viac nemám energiu. A ako mi v škole odpadáva informa nemám kedy ísť ani skontrolovať maily. Zatiaľ asi neplánujem sa k blogu vrátiť. Neviem, možno o pár dní tu bude nová kapitola. Vlastne netuším ani v akom pyžame dnes budem spať. Život mi plynie rýchlejšie a ja si uvedomujem, že idem mať 16 a jediné čo som s písaním dosiahla je tento blog a 1 dlhšia poviedka (úplne nepoužiteľná) na ňom. Ale písanie na blog mi chýba, lenže už internetu neverím a každé odhalenie mojej duše tu je zraniteľné (áno, všetci mi hovoria, že som nenormálne paranoidná). Možno si založím nový blog a keď sa tak stane, nikto tam von nebude poznať moje pravé meno, ale určite ti napíšem mail s jeho adresou, ak, samozrejme, budeš mať záujem. Na záver hádam už len: ďakujem za návštevy blogu a povzbudzujúce komentáre. To je zatiaľ to najviac, čo môžem povedať. :-)

6 Kriste-n Kriste-n | E-mail | Web | 30. dubna 2011 v 22:47 | Reagovat

[1]:  No tak to se také pustím do čtení ;-)

7 freedom freedom | 18. září 2011 v 14:27 | Reagovat

je to uplne uzasne! velmi rada by som chcela vidiet tento diel vo filmovej podobe. a mohla by si ho aj dokoncit ;-) a hlavne neklam, ze je to take zle. :-) zelam este vela minimalne takychto dobrych clankov ak nie este lepsich.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama