Květen 2011

3. kapitola

23. května 2011 v 17:43 | Leila |  Šachovnica

Neveríte? Verte! Je to tak! Napísala som kapitolu a som na seba riadne hrdá. Ale nie preto, že by to bolo čosi svetoborné, ale skôr preto, že som si ešte vôbec spomenula, o čo ide v tejto poviedke!
Ale neočakávajte od toho veľa, vyšla som z cviku. Každopádne vraciam sa a poviedka sa touto kapitolou oficiálne rozbieha!
Leila


I salute you

16. května 2011 v 19:45 | Leila |  Jednorázovky



K prečítaniu tohto článku potrebujete túto pesničku:
Ak vám nepôjde tu je odkaz: http://www.youtube.com/watch?v=69dOwamWqis

Väčšina ľudí, čo ma pozná osobne ma v poslednej dobe častuje označením blázon. Prečo? Mojich priateľov striedajú starí ľudia v okolí. Nevyberám si ich náhodne. Všetci sú nejako zapletení do vojny. Všetci ju prežili.
Na poličke pri okne už nemám svoje romány. Nahradili ich ošúchané, obhorené knihy, potrhané, s fľakmi času, vojenské zväzky.
Ja viem, čo si myslíte. Blázon.
Asi aj ním som. A tento článok nemá význam. Ale pre mňa určite.
To čo sa deje v posledných dňoch. To čo sa deje celé veky! Boje o moc, územie, prachy...
Nebaví ma žiť v tomto svete. Nebaví ma žiť s tou spoločnosťou. Koľkí už chceli zmeniť svet... koľkí si zlomení uvedomili, že je to zbytočné? Každý jeden z nich. Dokonca aj ja.
Dvaja triedime odpad, aby vzápätí stovka hodila všetko na jednu kopu.Spoločnosťou sa zmeniť nedá...
Kým traja pracujú, dvesto len tak podaromnici vyžiera štát. Štát vyžiera sám seba. Lebo my sme štát. My sme spoločnosť. Ktorá ma už nebaví...
Keď si človek uvedomí zmysel svojho života, začne pochybovať, či taký život má vôbec zmysel. Či v tomto svete má vôbec zmysel.
Keď som sa prvýkrát dala do reči s jedným starým ujom v našej dedine, ktorý v nedeľu chodil vo vojenskom s odznakmi na hrudi, bola som zvedavá na bojové taktiky a finty ako prežiť, lebo ma to zaujímalo, keď som písala jednu poviedku. Keď mi začal rozprávať o svojom bratovi, ktorý bol na fronte a on, keď ako chlapec musel pozerať na všetku tú hrôzu. A potom všetko čo hovoril brat, čo sa dialo...
Vtedy som pochopila, že svet sa nezmenil. Vôbec. A vedel to aj on. Posledný vojak, ktorý neverí vlastnému veliteľovi. Sme rovnakí. Ako vtedy. Len to šikovne maskujeme.
Zablatené zákopy vystriedali počítače, zbrane sú horšie, a vernosť zmizla úplne. Kto sme? Tí istí, ustráchaní, bledí, chudobní...
Mierime na seba a svet sa potkýňa. Do záhuby.
Tabule s menami nám pripomínajú nič. Nevieme, kto boli, podstatné je, že 8. mája sme doma. Nechceme to vedieť. Kto bol ten vojak, ktorého meno je už takmer z kameňa vyšúchané? Aký by bol svet, keby nebolo toho vojaka? Boli by sme tu my?
Boli. Ale iní.
Zmeňme sa, prosím. Prekonajme tých sto krokov, je to naozaj málo. Vykašlite sa na nenávisť a závisť. Na kopance a štuchance. Nesypte si do rán soľ!
Je to len bolesť. A tá je z toho sveta. Spravme si nový svet. Ten náš. Nech si tie generácie nechajú svoje vojny, my sme tu noví. A čokoľvek sa od nich naučíme, je zlé. Stiahnime našich otcov z frontov. Aj oni chcú len domov.
Povedzme si konečne: My sme tu doma! A máme naozaj poslednú šancu, iná nepríde.
Už sme tu zostali len my dvaja, ležíme v zákope oproti sebe, mierime na seba, ja a ty... Buďme my tí prví, čo zložia zbrane.
A začnime už konečne žiť.
Vojak v nás plače.

Fijú fit ( zapískala by som, kebyže viem)

5. května 2011 v 13:16 | Leila |  Nástenka

Aloha,
rozmýšľam, že založím rubriku Výhovorky, lebo toto čo tu stváram ja už nie je ani možné. Ak vás sem ešte baví chodiť, ste pre mňa vážne divní. Ak ste sem kukli raz za pol roka, presne vystihujete čas, kedy píšem. Ak ste tu náhodou, zrejme už túto vetu ani nedočítate.
Nechcem sem písať, prečo neprispievam, lebo by som sa len opakovala. A neustále písať, že nemám čas, je trošku trápne, lebo ja som ten typ človeka, ktorý si dokáže urobiť čas kedykoľvek, ak sa teda nejedná o smrť. Samozrejme, ide mi aj vyskytovanie sa na miestach úplne nesprávnych.
Tak ak sa nudíte, oprite sa pohodlnejšie, odchlipnite si z vody a čítajte ďalej. Porozprávam vám, prečo sú ľudia ľahostajní a bez života.
Voľakedy sme milovali knihy. Voľakedy sme vedeli snívať. Voľakedy sme mali nápad. Nápad. Dnes nemáme nič. Sny, ilúzie, nápady. Nič.
Prečo?
Kvôli sebe. Svojej lenivosti, svojej pohodlnosti, svojej ľahostajnosti.
Máme telku, na čo je kniha? Máme raperov na čo sú rozhovory, vynadať nám môžu aj oni! Hľadáme si svoje superstar a zabúdame, že jedinými hviezdami sme tu my! Sledujeme sa kamerou a žalujeme na seba ľuďom, ktorí žalujú ďalej iným, ktorých to ani nezaujíma.
Sme iní. Ľahostajnejší.
Prežívali sme straty s preplakanými vankúšmi, dnes mykneme plecom. Záujem sú prachy. Náš život sú prachy. MY sme prachy.
Bojím sa, že toto je pravda. Bojím sa, že sme naozaj takí. Bojím sa, že jedného dňa sa zobudím a nebude existovať žiadne Vlčie údolie.
I am really scared.
Chcem žiť v minulom storočí. Chcem, aby sme zmazali všetky vojny. Chcem život každého jedného vojaka vrátiť späť. Chcem, aby naspäť vrástol každý strom, každá rastlina. Chcem, aby neexistovali autá ani počítače. Chcem sa vrátiť do lesa, žiť len v chalúpke, každú nedeľu chodiť do kostola a stretávať tam starých priateľov. Chovala by som ryšavého strakáča a spolu by sme naháňali vietor. Poznala by som každú rastlinku, každého vtáčika. Prádlo by som prala na potoku a líšky by mi priali dobrú noc. Bola by som slobodná.
But I am free in my mind. My mind is a place, where live only me and persons, who I want to live there. I am really scared about forgoting reality and when I will wake up I will realise that it was just my fantasy.