Červenec 2011

Hey

4. července 2011 v 18:35 Nástenka
Mám modrinu na tvári. Pod okom. Volajte si to monokel, ak chcete. Tá facka ani tak nebolela, horšie je to už teraz. Vyzerám ako väzeň.
Prečo?
Ak poviem, že som spadla zo schodov, radšej mi uverte.
26. ževraj mala padnúť atomóvka na Berlín. Nekonalo sa. I tak sme tu boli ako vysraté mravce skrčené hrôzou a hen aziati sa nám ledatak smiali.
Nenávidím Amíkov. Ameriku by mali oplotiť a na plot natiahnuť elektrické káble. A mňa postaviť na stráž. Razom by bol na svete mier.
Mimochodom, súrne zháňam plechovku spravodlivosti. Ktokoľvek ju ukradol, nech mi ju okamžite vráti, inak ide k Amíkom. A tiež by sa zišla taká poriadna dávka infarktu. Čítala som, že to najnovšie predávajú v nábojoch. Nikto?
Teším sa ne december 2012. Ušetrím na vianočných darčekoch a konečne bude POKOJ. Samozrejme za predpokladu, že nás Mayovia neosrali. Ale tak tu na Zemi si nemôžeme byť istí ani len tým sprostým kalendárom.
Ešte som vám nevravela, ako bolo v UK, že? No tak bolo super a pohľad na slovenské hranice pri ceste späť ma takmer zabil.
Len tak na okraj, ak sa tu už neobjavím, nerobte paniku, som živá.
Každopádne zvolila som si budúce povolanie. Budem psychologička. Pri pohľade na mňa, zabudnete na všetky svoje komplexy.
Ale teraz vážne, budem študovať medzinárodné vzťahy, nepýtajte sa, ako som k tomu došla. Profák mi povedal, že to je blbosť. Čo tam budem riešiť? Poviem im, buďte dobrí, inak dostanete na zadok.
Enjoy summer!
S dobitým ksichtom
vaša Leila.
(to veľké V som tam nedala schválne, len aby ste vedeli.)
A na záver pár slov od Pána Spisovateľa E .M. Remarque-a.

"With blinded eyes I stared at the sky, this grey, endless sky of a crazy god, who had made life and death for his amusement."

"Life is a disease, brother, and death begins already at birth. Every breath, every heartbeat, is a moment of dying - a little shove toward the end."

"Life did not intend to make us perfect. Whoever is perfect belongs in a museum. "

"But now, for the first time, I see you are a man like me. I thought of your hand-grenades, of your bayonet, of your rifle; now I see your wife and your face and our fellowship. Forgive me, comrade. We always see it too late. Why do they never tell us that you are poor devils like us, that your mothers are just as anxious as ours, and that we have the same fear of death, and the same dying and the same agony--Forgive me, comrade; how could you be my enemy?

"Let the months and years come, they can take nothing from me, they can take nothing more. I am so alone, and so without hope that I can confront them without fear. The life that has borne me through these years is still in my hands and my eyes. Whether I have subdued it, I know not. But so long as it is there it will seek its own way out, heedless of the will that is within me."

"They are more to me than life, these voices, they are more than motherliness and more than fear; they are the strongest, most comforting thing there is anywhere: they are the voices of my comrades."