Září 2011

C 38

16. září 2011 v 11:16
Internet je plný fotiek, článkov a úvah na tému zrúteného lietadla Lokomotivu Jaroslavl a akosi mám silné nutkanie napísať k tomu ešte jeden článok aj ja.
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že nezomreli hokejisti ale ľudia. Zomreli otcovia detí, manželia, susedia, deti, bratia, občania štátu a až potom hokejisti.
Keď som sa dočítala, že lietadlo s Lokomotiv Jaroslavl spadlo a že prežili iba dvaja ľudia, pomyslela som si: škoda. Vôbec ma nenapadlo, že tam môže sedieť aj Slovák, Čech, Nór. Že tam sedia ľudia, ktorí budú niekomu chýbať. Videla som iba horiaci vrak a počet obetí. Žiadne mená, žiadne tváre. Dočítala som sa však, že klub takto prerobil niekoľko miliónov a že investori sú zúfalí, lebo musia odložiť sezónu a to stojí peniaze.
Keď som neskôr pozerala Šport a moderátor mal slzy v očiach, celý čierny a bledý v tvári, pomyslela som, že je to tragédia, že toľko ľudí muselo odísť, ale že s tým ja jednoducho nemám nič spoločné. Je to ako keď sa zrútili Dvojičky. Svet vyhlasoval, že to zmenilo každého, celý svet, každý štát. Mňa sa to doteraz netýka. To, že Amíci serú každého, to je ich problém.
A keď moderátor povedal, že medzi mŕtvymi je aj Paľo Demitra, svet sa zastavil. Nie je možné. Neexistuje.
Vôbec som ho nepoznala, nikdy sme sa naživo nestretli a vedela som o ňom, že hrá hokej. Myslela som, že ten smútok, ktorí sme všetci v tej miestonosti prežívali, bude iba trápnych 10 minút, kým relácia skončí. Nestalo sa.
Ako hokejisti bez korčúl sme tam sedeli ešte ďalších 10 minút, nikto nič nepovedal, každý hľadel do prázdna a aj mne svet pripadal akýsi tichý.
Odrazu som zistila, že to práve kvôli Demitrovi som sa náhlila v pondelok domov, keď hral posledný zápas v drese Slovenskej republiky, že to s ním som plakala, keď hádzal do hľadiska modrý dres s 38 na chrbte. Že to jemu som verila každé slovo, keď sa ospravedlňoval za prehraný zápas, každú slzu som mu verila, každé jeho ťahavé tak určitééé.
Nepoznala som ho, ale chýba mi.
Nedokážem si predstaviť bolesť jeho ženy a detí. Ako veľmi musí chýbať im, tí, čo ho poznali, boli s ním každý deň, keď tak veľmi chýba mne, ktorého som ho nikdy nestretla.
Slovensko plače. Aké poetické a naivné vyhlásenie. Ale pravdou je, že Slovesnko naozaj plače. A ako povedal kňaz na Demovom pohrebe: A Boh sa zajakáva od plaču.
Lebo to nebol iba hokejista. Bol to dobrý chlap, čestný a skromný. A vtedy keď sa on alebo hociktorý iný hráč z našej reprezentácie hnal dopredu s gólom na hokejke, každý bol v jeho korčuliach. Všetci sme náhle boli obutí v jeho topánkach, obliati jeho potom a v jeho mysli bolo celé Slovensko. Lebo on hral za nás. Keď strelil gól za Slovensko, bolo to akoby som ho strelila ja sama. A keď sa nepodarilo, takisto sme zdiaľali jeden smútok.
Paľo si zaslúži nebo. Možno spáchal hriechy, o ktorých nikto nevie. Nech. Ale dokázal to, čo mnohí nie. Dokázal aspoň na pár sekúnd rozveseliť 5 miliónov ľudí.
A po jeho smrti, sme aspoň na chvíľu boli všetci priateľmi, ktorí sa jeden o druhého opierali, keď pálili sviečky na jeho počesť. Boli sme konečne ako jeden celok. Ako vždy pri góle a víťaztve.
Pri našom kapitánovi s legendárnou 38 na chrbte. česť jeho pamiatke a silu jeho rodine.