Jednorázovky

I salute you

16. května 2011 v 19:45 | Leila



K prečítaniu tohto článku potrebujete túto pesničku:
Ak vám nepôjde tu je odkaz: http://www.youtube.com/watch?v=69dOwamWqis

Väčšina ľudí, čo ma pozná osobne ma v poslednej dobe častuje označením blázon. Prečo? Mojich priateľov striedajú starí ľudia v okolí. Nevyberám si ich náhodne. Všetci sú nejako zapletení do vojny. Všetci ju prežili.
Na poličke pri okne už nemám svoje romány. Nahradili ich ošúchané, obhorené knihy, potrhané, s fľakmi času, vojenské zväzky.
Ja viem, čo si myslíte. Blázon.
Asi aj ním som. A tento článok nemá význam. Ale pre mňa určite.
To čo sa deje v posledných dňoch. To čo sa deje celé veky! Boje o moc, územie, prachy...
Nebaví ma žiť v tomto svete. Nebaví ma žiť s tou spoločnosťou. Koľkí už chceli zmeniť svet... koľkí si zlomení uvedomili, že je to zbytočné? Každý jeden z nich. Dokonca aj ja.
Dvaja triedime odpad, aby vzápätí stovka hodila všetko na jednu kopu.Spoločnosťou sa zmeniť nedá...
Kým traja pracujú, dvesto len tak podaromnici vyžiera štát. Štát vyžiera sám seba. Lebo my sme štát. My sme spoločnosť. Ktorá ma už nebaví...
Keď si človek uvedomí zmysel svojho života, začne pochybovať, či taký život má vôbec zmysel. Či v tomto svete má vôbec zmysel.
Keď som sa prvýkrát dala do reči s jedným starým ujom v našej dedine, ktorý v nedeľu chodil vo vojenskom s odznakmi na hrudi, bola som zvedavá na bojové taktiky a finty ako prežiť, lebo ma to zaujímalo, keď som písala jednu poviedku. Keď mi začal rozprávať o svojom bratovi, ktorý bol na fronte a on, keď ako chlapec musel pozerať na všetku tú hrôzu. A potom všetko čo hovoril brat, čo sa dialo...
Vtedy som pochopila, že svet sa nezmenil. Vôbec. A vedel to aj on. Posledný vojak, ktorý neverí vlastnému veliteľovi. Sme rovnakí. Ako vtedy. Len to šikovne maskujeme.
Zablatené zákopy vystriedali počítače, zbrane sú horšie, a vernosť zmizla úplne. Kto sme? Tí istí, ustráchaní, bledí, chudobní...
Mierime na seba a svet sa potkýňa. Do záhuby.
Tabule s menami nám pripomínajú nič. Nevieme, kto boli, podstatné je, že 8. mája sme doma. Nechceme to vedieť. Kto bol ten vojak, ktorého meno je už takmer z kameňa vyšúchané? Aký by bol svet, keby nebolo toho vojaka? Boli by sme tu my?
Boli. Ale iní.
Zmeňme sa, prosím. Prekonajme tých sto krokov, je to naozaj málo. Vykašlite sa na nenávisť a závisť. Na kopance a štuchance. Nesypte si do rán soľ!
Je to len bolesť. A tá je z toho sveta. Spravme si nový svet. Ten náš. Nech si tie generácie nechajú svoje vojny, my sme tu noví. A čokoľvek sa od nich naučíme, je zlé. Stiahnime našich otcov z frontov. Aj oni chcú len domov.
Povedzme si konečne: My sme tu doma! A máme naozaj poslednú šancu, iná nepríde.
Už sme tu zostali len my dvaja, ležíme v zákope oproti sebe, mierime na seba, ja a ty... Buďme my tí prví, čo zložia zbrane.
A začnime už konečne žiť.
Vojak v nás plače.

Levanduľa

5. března 2011 v 14:53 | Leila


Pred pár mesiacmi som sa prihlásila do istej poviedkovej súťaže na jednom blogu. Téma poviedok bola pevne stanovená: Čokoľvek čo sa týka seriálu Kosti/ Sberatelé kostí.
A keďže ja som totálny maniak do kriminálok especialy do Bootha a Hodginsa neváhala som ani chvíľku. Súťaž skončila a tak je tu tento ,,zázrak". Vrele neodporúčam čítať. To najhoršie, čo som kedy napísala:

Bublina

28. dubna 2010 v 14:02 | Leila
Hlúposť. Ale veď človek je hlúpy. Verí a nemal by. Ani nečítajte, neoplatí sa. Iba som to musela dať zo seba von.
 
 

Reklama