Nástenka

Hey

4. července 2011 v 18:35
Mám modrinu na tvári. Pod okom. Volajte si to monokel, ak chcete. Tá facka ani tak nebolela, horšie je to už teraz. Vyzerám ako väzeň.
Prečo?
Ak poviem, že som spadla zo schodov, radšej mi uverte.
26. ževraj mala padnúť atomóvka na Berlín. Nekonalo sa. I tak sme tu boli ako vysraté mravce skrčené hrôzou a hen aziati sa nám ledatak smiali.
Nenávidím Amíkov. Ameriku by mali oplotiť a na plot natiahnuť elektrické káble. A mňa postaviť na stráž. Razom by bol na svete mier.
Mimochodom, súrne zháňam plechovku spravodlivosti. Ktokoľvek ju ukradol, nech mi ju okamžite vráti, inak ide k Amíkom. A tiež by sa zišla taká poriadna dávka infarktu. Čítala som, že to najnovšie predávajú v nábojoch. Nikto?
Teším sa ne december 2012. Ušetrím na vianočných darčekoch a konečne bude POKOJ. Samozrejme za predpokladu, že nás Mayovia neosrali. Ale tak tu na Zemi si nemôžeme byť istí ani len tým sprostým kalendárom.
Ešte som vám nevravela, ako bolo v UK, že? No tak bolo super a pohľad na slovenské hranice pri ceste späť ma takmer zabil.
Len tak na okraj, ak sa tu už neobjavím, nerobte paniku, som živá.
Každopádne zvolila som si budúce povolanie. Budem psychologička. Pri pohľade na mňa, zabudnete na všetky svoje komplexy.
Ale teraz vážne, budem študovať medzinárodné vzťahy, nepýtajte sa, ako som k tomu došla. Profák mi povedal, že to je blbosť. Čo tam budem riešiť? Poviem im, buďte dobrí, inak dostanete na zadok.
Enjoy summer!
S dobitým ksichtom
vaša Leila.
(to veľké V som tam nedala schválne, len aby ste vedeli.)
A na záver pár slov od Pána Spisovateľa E .M. Remarque-a.

"With blinded eyes I stared at the sky, this grey, endless sky of a crazy god, who had made life and death for his amusement."

"Life is a disease, brother, and death begins already at birth. Every breath, every heartbeat, is a moment of dying - a little shove toward the end."

"Life did not intend to make us perfect. Whoever is perfect belongs in a museum. "

"But now, for the first time, I see you are a man like me. I thought of your hand-grenades, of your bayonet, of your rifle; now I see your wife and your face and our fellowship. Forgive me, comrade. We always see it too late. Why do they never tell us that you are poor devils like us, that your mothers are just as anxious as ours, and that we have the same fear of death, and the same dying and the same agony--Forgive me, comrade; how could you be my enemy?

"Let the months and years come, they can take nothing from me, they can take nothing more. I am so alone, and so without hope that I can confront them without fear. The life that has borne me through these years is still in my hands and my eyes. Whether I have subdued it, I know not. But so long as it is there it will seek its own way out, heedless of the will that is within me."

"They are more to me than life, these voices, they are more than motherliness and more than fear; they are the strongest, most comforting thing there is anywhere: they are the voices of my comrades."





Fijú fit ( zapískala by som, kebyže viem)

5. května 2011 v 13:16 | Leila

Aloha,
rozmýšľam, že založím rubriku Výhovorky, lebo toto čo tu stváram ja už nie je ani možné. Ak vás sem ešte baví chodiť, ste pre mňa vážne divní. Ak ste sem kukli raz za pol roka, presne vystihujete čas, kedy píšem. Ak ste tu náhodou, zrejme už túto vetu ani nedočítate.
Nechcem sem písať, prečo neprispievam, lebo by som sa len opakovala. A neustále písať, že nemám čas, je trošku trápne, lebo ja som ten typ človeka, ktorý si dokáže urobiť čas kedykoľvek, ak sa teda nejedná o smrť. Samozrejme, ide mi aj vyskytovanie sa na miestach úplne nesprávnych.
Tak ak sa nudíte, oprite sa pohodlnejšie, odchlipnite si z vody a čítajte ďalej. Porozprávam vám, prečo sú ľudia ľahostajní a bez života.
Voľakedy sme milovali knihy. Voľakedy sme vedeli snívať. Voľakedy sme mali nápad. Nápad. Dnes nemáme nič. Sny, ilúzie, nápady. Nič.
Prečo?
Kvôli sebe. Svojej lenivosti, svojej pohodlnosti, svojej ľahostajnosti.
Máme telku, na čo je kniha? Máme raperov na čo sú rozhovory, vynadať nám môžu aj oni! Hľadáme si svoje superstar a zabúdame, že jedinými hviezdami sme tu my! Sledujeme sa kamerou a žalujeme na seba ľuďom, ktorí žalujú ďalej iným, ktorých to ani nezaujíma.
Sme iní. Ľahostajnejší.
Prežívali sme straty s preplakanými vankúšmi, dnes mykneme plecom. Záujem sú prachy. Náš život sú prachy. MY sme prachy.
Bojím sa, že toto je pravda. Bojím sa, že sme naozaj takí. Bojím sa, že jedného dňa sa zobudím a nebude existovať žiadne Vlčie údolie.
I am really scared.
Chcem žiť v minulom storočí. Chcem, aby sme zmazali všetky vojny. Chcem život každého jedného vojaka vrátiť späť. Chcem, aby naspäť vrástol každý strom, každá rastlina. Chcem, aby neexistovali autá ani počítače. Chcem sa vrátiť do lesa, žiť len v chalúpke, každú nedeľu chodiť do kostola a stretávať tam starých priateľov. Chovala by som ryšavého strakáča a spolu by sme naháňali vietor. Poznala by som každú rastlinku, každého vtáčika. Prádlo by som prala na potoku a líšky by mi priali dobrú noc. Bola by som slobodná.
But I am free in my mind. My mind is a place, where live only me and persons, who I want to live there. I am really scared about forgoting reality and when I will wake up I will realise that it was just my fantasy.

Poďme to zapiť... kofolou, lebo na viac nemáme love.

28. ledna 2011 v 18:27 | Leila
ž
Milujem ten pocit, keď idem domov s čudne ťažkou taškou (a hlavou), pretože viem, že za mnou je ďalší polrok vedomostí, premáhania, nedostatku spánku, smiechu, sĺz, hádok, bezradnosti a flegmy. Proste je to jasný signál, že musím prežiť len ďalší polrok a opäť sú tu letné prázdniny!
Takže už len polrok a ide sa spáááť! Keď tak nad tým rozmýšľam, ja som vlastne obrátený medveď. V zime makám a v lete spím. Teda nie tak doslovne, občas treba aj jesť :P.
A vlastne človek bez jedla prežije 30 dní, nie? Takže na začiatok augusta si dám budík, aby som sa poriadne napchala... a keď už budem hore podniknem ďalší totálne uletený výletík s kamošmi. Vrcholom minulého leta bolo, keď sme šli raftovať a rieka bola taká kľudná, že sme si pripadali ako na výletnej loďke pre umierajúcich seniorov. Či náš geniálny ,,fest", ktorý sme celý prespali a prehladovali. Alebo totálne úžasné kúpanie v jazere s hadmi a pijavicami...
Takže poďme zavrieť oči a rátať do tri a želať si prázdniny. Alebo si želajme tri želania. Také tie naozajstné. Žiadne trápne zdravie, lásku a pohodu, ale niečo poriadne ako prachy, aspirín a boxerské rukavice.  A samozrejme slobodu.
A fantáziu. Bez tej sa nič nedá. Napríklad mňa opustila. Nedokážem našim vysvetliť (rozumne a klamlivo), prečo mi ten býk dal z telesnej trojku. No lebo som drevo. Ale to nemôžem povedať. Alebo že matiku viem na trojku. Lebo mne dáva väčšiu logiku história a nie výrazy. Sorry Eistein a veci s tým súvisiace.
A že prečo nie som doma. Prečo teraz sedím na zasneženej lavičke voľakde v Tramtárii a ťukám na kamošovho notebooku tieto keci. Prečo čakám, kým ten dotyčný dogrcia, pretože sme tak úbohí študenti, že pijeme voňavky. Naozaj on sa stavil, že ak dá matiku na dvojku vypije voňavku na ex. A teraz tu grcia. A mňa z neho napína. A mrznem. A čakám, kým sa konečne ukľudní, aby sme konečne mohli nastúpiť do autubusu a ísť konečne domov (aspoň na zastávku v našej dedine). A príliš často píšem spojku a. A ide mi to na nervy.
A asi budem o chvíľu vracať aj ja. Rovnako ako všetci v partii. A bojím sa, že prídu policajti a dajú nám fúkať, aj keď sme pili len kofolu. A potom nás vysmejú, že sme sprostí.
Tak ja len toľko o mojom krásnom nespravodlivom živote, ktorý sa mi ako domček z karát rúca pred očami. Ešte jeden silnejší výdych a trasúce sa ruky a padne nadobro. A napočudovanie sa na to teším. Teším sa, že už konečne nebude čo zachraňovať. Že konečne niečo zachráni mňa. Alebo ma to nechá ležať krvavú a uplakanú s hlinou na prsiach.
Každopádne som rada, že som blázon. Je to krajšie ako riešiť neustále problémy. Proste len buch. Zabuchnem dvere, zavriem oči a som doma vo svojom svete. Ak ma chcete navštíviť, ste pozvaní. Adresa: Kdesi ďaleko v oblakoch. Číslo domu nekonečno a ulica Zázračná. Krajina Fantázia a smerovacie číslo nie je. Ak mi chcete poslať poštu, pošlite ju po vetre. Ale pozor pred domom mám draka a hryzie.
Takže mám vás rada, vlky moje, a gratulujem vám ku krásnemu vysvedčeniu. A ak krásne nie je, loknite si voňavky a aj to vysvedčenie bude odrazu niečo super. Alebo si povedzte, že známky sú vám na nič, dôležité je, kto ste. Len to v živote zaváži. Nie trojka z matiky ani telesnej. Len vaše srdce a vy. Nič iné.

Stredná

1. září 2010 v 13:57
Hello,
panebože, panebože, panebože.
Zajtra ma čaká prvý deň na strednej. Kurník a je to 40km od môjho domu, takže krása. Idem dochádzať vlakom, pričom som sa na ňom viezla len raz v živote (uprednostňujem bus) a mám neskutočné nervy z toho, ako otvorím tie hnusné dvere na osobáku.
Nepoznám takmer nikoho, lebo všetci moji známy idú do Dé a ja do Cé. Skvelé.
Neviem nič. Neviem, čo od mňa budú chcieť. Neviem, čo budú hovoriť, pretože teraz neviem po anglicky ani zaťať. Neviem, kam mám ísť. A idem sama.
Božééé...
Takže ak sa do soboty neozvem, vlak ma odviezol až kdesi do Tramtárie.
Držte mi palce.
Panebožééééé

Bye-bye...

11. srpna 2010 v 17:17
dfg

Aloha!
Tak zajtra odchádzame do Chorvátska a ja neviem, či sem ešte stihnem skočiť. Ak nie, tak sa tu majte krásne.
Mali by sme prísť v sobotu /20.8/, no pochybujem, že po ,,krásnej ceste" v tej našej malej lentilke budem schopná niečoho iného ako spánku.
Uff, celkom sa teším. Na Vodice, Národný park Krka a na to, že vypnem. Snáď tam načerpám novú energiu a múzu. Keď sa vrátim, dopíšem Bozk a možno sem hodím niečo s tématikou Fantasy. Chcem vedieť, či som schopná písať aj tento žáner.
Články som neprednastavovala, nemala som totiž čo. Kochajte sa novým dessingom:D
Tak držte mi nechty, nech tú cestu zvládnem a nech sa neutopím, nech ma nezožere morský ježko a neobjíme medúza, nepobozká žralok, nespácham hromadnú vraždu mojej rodiny.
Heh, tak sa opatrujte :))
       
gf

Leila, ktorá spalšene pobehuje po izbe a hľadá plavky:D

Žijéééééééém

11. srpna 2010 v 10:10 | Leila
Hello, vĺčkovia :)
Mama KONEČNE zmizla do práce, otec vezie zájazd do Chorvátska (no nie že by ma zobral so sebou) a mňa prešiel amok.
Minule ste sa ma pýtali, o čom tá moja ,,kniha" bude. Je to fantasy. Teda zatiaľ to vyzerá ako fantasy. Chytil ma totiž blok a teraz mám chuť všetko hodiť do koša. Ale snáď ma to prejde. Myslím, že by to bola škoda.
A tak mi napadlo, že keď som vám už napísala o 40-tke, hodím sem aj fotky.

hgdu

Knižná reťazovka

27. června 2010 v 17:05
1) Kniha, ktorá zmenila tvoj život:
Bude to znieť sentimentálne, ale asi tá prvá. Ako dieťa som nikdy nečítala rozprávky. Nechcela som byť princeznou. Raz mi otec dal do ruky Winnetoua a bolo to. Odvtedy milujem knihy. Vďaka Karlovi Mayovi som sa naučila žiť v zažltnutých stránkacj kníh, v riadkoch ktoré hovoria veľa a veriť v krásu svojich snov.

2) Kniha, ktorú si čítala viac, než jedenkrát:
Twiligt od Stehanie Meyerovej. Tá kniha ma na jednej strane neskutočne irituje, na druhej neskutočné baví.

3) Kniha, ktorá ťa najviac rozosmiala:
Džínsový denník od Zuzky Šulajovej. Paula, hlavná hrdinka, je presne ako ja.

4) Kniha, ktorá ťa rozplakala:
Popravde, skoro každá. No najviac asi 7. diel Pottera, keď sa mu na konci zjavia rodičia.

5) Kniha, ktorú si praješ, aby bola napísana:
Džínsový denník 3 :P

6) Kniha, ktorú si praješ, aby nikdy nebola napísaná:
Učebnica matematiky :D

7) Kniha, kterou práve čítaš:
Búrlivé výšiny. Ale zatiaľ som len na 6. kapitole.

8) Kniha, ktorú máš v pláne prečítať:
Heathcliffov návrat na Búrlivé výšiny. Alebo čo sa mi dostane pod ruku.


9) Kniha, na ktorú si hrdá, že si ju prečítala:
Húrinove deti od Tolkiena. No skôr som hrdá, že som ju v tom čase aj pochopila :)

10) Kniha, ktorá v tebe zanechala najrozporuplnejšie pocity:
Výnimočná od Kristin Cashore. Bolo to pekné, hoci stále sa nemôžem zbaviť dojmu, že to bola hovadina :P

11) Kniha, pri ktorej si sa najviac zasmiala:
Myslím, že už som tu raz čosi také písala.

12) Kniha, ktorú by si si chcela prečítať, ale nemôžeš:
Učebnica matiky. Ja by som aj chcela, ale ona mi sama kričí: že bež! Bež odo mňa preč! Je to strata času! Choď radšj na facebook!

13) Najstaršia kniha, ktorú si čítala:
Winnetou a potom ešte otcove westerny. Tie knihy mi strašne prirástli k srdcu. Najmä rodokapsy od Williama Marka. Ako som len ja toho Wayta Earpa a Hollidaya obdivovala...

14) Chcela by sa stretnúť s postavou z nejakej knižky?
Tých by bolo:P

15) Existuje nejaký človek, ktorý ti pripomína literárnu postavu?
Ano... Jedna učiteľka z našej školy mi strašne ale že strašne pripomína Snapea. Tie mastné vlasy, mrzutá nálada...

16) Existuje konkrétny výtlačok knižky, ktorú by si rada aspoň držala v ruke?
Svoj vlastný. Ak nejaký vôbec napíšem :D

...::Some news about me::....

7. června 2010 v 16:07 | Leila
Ahojte,
ani neviem, ako začať. Cítim sa fakt mizerne. Ako troska. Akoby ma prešiel nákladiak tam a späť.
Zvláštne akí sú ľudia vypočítaví.
Moje ,,akože" kamarátky sa konečne ukázali v pravom svetle. Doslova ich ožiaril reflektor a ja som konečne zistila, čo sú zač.
Odporné vypočítavé svine. Prepáčte mi za výraz, ale inak to povedať neviem.
Cez víkend u mňa bola kamoška len tak na kus reči. Odrazu začala ohovárať naše spolužiačku akoby sa nechumelilo a ja akoby som sa s dotyčnou spolužiačkou nekamarátila. Dokonca tá kamarátka bola spolužiačkina najlepšia priateľka!
Ku klebetám som sa vyjadrovala sporadicky vetami: Vážne? Bože... Neverím...
Dnes som prišla do školy a zrazu sa všetko zomlelo tak strašne dramaticky. Moja najlepšia kamoška je korunovaná krava. Áno, vyhlasujem verejne. Je krava.
Desať rokov mi tvrdila, do očí klamala, že ona bude vždy pri mne. Uhm, to máte vidieť. Zrazu zistila, že je ohromne zábavné ožierať sa rovno pred policajnou stanicou (akože fakt inteligencia) a potom jej zrejme došlo, že na strednej nebudeme spolu. Začala sa stretávať s ľuďmi s jej budúcej školy (akože to je v pohode, ja budem len rada, ak sa tam nebude cítiť opustená), ale čo je najhoršie začala sa správať ako nejaká ľahká šľapka z predmestia.
Voľakedy sme sa zhodli na spoločnom názore, že chaln má dobýjať babu a podobné hlúposti. Dnes jej neprekáža cestovať 30 kilomtrov, aby sa s nejakým 30 ročným úchylom mohla olizovať. Fajn, jej vec. Keď jej človek povedal, aby si dala pozor, odvrkla, že čo sa starám.
No ale k veci. Dnes sme sa o niečom zhovárali so splužoačkou, ktorá bola cez víkend terčom klebiet.
Odrazu k nám prišla kamoška, čo ohovárala a začala akoby nič sa so spolužačkou baviť. Nedalo mi to, veď predsa len cez víkend to ešte bola pi.. a teraz tu takto ako s vlastnou sestrou. Odtiahla som si ju nabok a spýtala som sa jej.
Začala po mne kričať, že čo si vymýšľam, že ona nič také nepovedala. Ona vlastne u mňa cez víkend ani nebola. Chápete?
Ja teda nie. Opýtala som sa jej, prečo klame. Ja som hovorila potichu a verte mi ruky sa mi triasli od tej krivdy, no snažila som sa byť rozvážna. Ona na mňa vybehla, že som pi..., ku.. a neviemčo, že ona nič nepovedala a mám si prestať vymýšľať.
Tak si píš, čo komu klameš, keď už si nepamätáš, znela moja odpoveď.
No mala som si čo papuľu otvárať. Moja najlepšia bývala kamoška sa hneď chopila šance a šťavnato si na mne zgustli.
Chichotali sa ako sprosté a písali si lístočky, akože aby som to ja NEVIDELA. Uhm, podávali si ich mne rovno pod nosom.
Priznávam, mala som slzy na kraji aj keď som cez hodinu starostlivo čumela do dejepisu. Samozrejme obe sedia blízko pri mne, jedna dokonca so mnou v lavici.
Už neviem, čo si mám myslieť. Celá moja trieda je na hlavu. Nemajú ma radi, pretože mám dobré známky. Však aj oni sa môžu učiť.
Urobila som spolu s Ashly program na koniec roka. Boli sme najväčšie kravy na svete. Ja už na toto nemám energiu.
Takéto falošné priateľstvo si všetci v mojej triede môžu strčiť. Kamarátsvo za úlohu z matiky? Nech si nechajú...
Už tam nikomu neverím. Iba Ashly. Naozaj ona so mnou drží v dobrom aj zlom. Sa aj zobrať môžme:D
Takže kapitola bude...neviem. Nemám vôbec náladu. Ešteže mám čo čítať. Na 15 som dostala Džínsový denník od Zuzky Šulajovej. Fakt bohovské dielko.
A ako sa máte vy?
Ps: chyby si nevšímajte. Sestra tu na mňa huláka, že mám zmiznúť od pc a vôbec taká som nahnevaný a sklamaná...

Garden sweet garden :)

6. června 2010 v 20:13 | Leila
Hello wolf!
Dnes bol tak nádherný deň, že som bola celý deň na dvore a híkala nad krásou našej záhrady. Vážne to slnko urobilo tak veľa, že som to musela odfotiť a dať sem:)

Nové tričko blogu:)

10. května 2010 v 17:00 | Leila
Čauky, vlci!
Zľakli ste sa? Vyzerá to strašne, ale už to chcelo zmenu aj keď takúto.
No tak sme sa prezliekli. Spotené tričko sme odhodili do prania a zo skrine si vybrali toto. Vyťahané, fľakaté ale naše:)
Tak dúfam, že vás táto bieda neodradila a budete sem chodiť aj naďalej.
A teraz ku inej téme.
PREBOHA, pozerali ste včera hokej? To čo naši stvárali bolo niečo (zazerá na stenu a nevie sa rozhodnúť, čo povie) čudné... Mám zmiešané pocity. Na jednej strane išli sme do boja s novou krvou. S novou energiou. S novým nasadeným a preiznávam, Rusko ako prvý súper nebola práve najšťastnejšia voľba pre naších mladých chlapcov.
Budaj bol v tomto zápase pre mňa osobne Boh. Keď Ovečkin pálil na tú bránku šupu za šupou a Peťo sa vrhal na ten puk ako vlka na svoju korisť (nemohla som si odpustiť:D), pozerala som cez prsty.
No na druhej strane prehra 3:1 bolí, aj keď ten posledný gól! Joj, taká som nahnevaná. Bola to dobrá taktika, ale do prázdnej brány...
No nič, idem ja ta.
A Čechom gratulujem k víťazstvu:)

Haló, haló...E.T volá domov

9. května 2010 v 12:19
Hello, wolfs:)
Aby ste sa nečudovali, kde som, najmä keď ma zmáha choroba, prinášam vám smiešnu správu.
Dámy a páni, vlci a vlčice, Leila sa zbláznila.
No veď viete dni sú dlhé a ja sa strááášne nudím, tak som z čírej nudy vyrobila lay. Nedala by som ho sem, ale trval mi skoro celý deň (nevyzerá) a tak aby ste mali prehľad, čo som porábala namiesto písania novej kapče:D
Tamtaradá
gf
Vyzerá to úboho, ale pochopte, že som to ja, človek neznalý photoshopu, ktorý si radšej čmára na papier.

ehm ehm

30. dubna 2010 v 17:27 | Leila
Aloha, vĺčatá!
Viem, že kapitoly pridávam v piatky, ale dnes to nepôjde. Príde nám návšteva, samozvaná     Hviezda z juhu, a dokonca ideme aj orať. Boh chráň mňa, Boh chráň Slovensko, Boh chráň nás všetkých. Keď sa mne dostane motyka do ruky a Hviezda z juhu pred oči, budú sa diať zázraky:D
Takže kapču očakávajte hmmm (musí sa hlboko zamyslieť) možno v sobotu (ale to neviem, mám naplánovaný nájazd na mesto) alebo v nedeľu (ak Hviezda z juhu odíde) a najneskôr je tu v utorok.
Sľubujem, čestné vlčie:D
Ps: Rika: som z RK (Ružomberok) a chystám sa na školu do Sučian (ak ma teda nezoberú cez ulicu do blázinca)
Bubles: kroť pudy, cica, kto to má po tebe furt čítať také romány?:D

Kto má právo?

13. dubna 2010 v 16:45 | Leila
Téma týždňa- Terorizmus

Letisko bolo plné ľudí. Bránou číslo 17. prúdili ľudia, divoko sa obzerajúc, v snahe zahliadnuť svoju rodinu. Malé dievčatko kŕčovito zvieralo ruku svojej mamy a placho pozeralo do zeme. Bála sa. Nevedela prečo, ale lomcoval ňou strach. Ešte tuhšie si pritisla na prsia svoju bábiku s dlhými plavými vláskami, ktoré jej zapletala ešte v lietadle, no akosi ju to neupokojilo. Zvláštne. Beky jej vždy vedela pomôcť.
,,Mami, kde je ocko?" pípla, no v tom hluku ju nebolo počuť. Poťahala preto maminu za ruku.
Odrazu však ktosi skríkol. Ľudia začali utekať. Neobzerali sa. Prosto iba utekali. Ale prečo...? Avšak odpoveď sa ponúkla sama. Uprostred haly stál muž a okolo pŕs mal akési drôtiky. Čo to je? pomyslelo si dievča. A prečo mama kričí?
,,Poď!" vyhodila si ju mama na ruky, ale už bolo neskoro.
Jedna jediná rana, záblesk svetla a plavovlasá bábika Beky dopadla na zem iba kúsok od zakrvavenej ruky malého dievčaťa.
Kto dal ľuďom právo brať nevinné ľudské životy? Kto im dal právo brať si vlastný život? Kto im dal právo rozhodovať z iných? Len pre údajných 70 panien zabiť niekoľko sto ľudí?
Každý z nich má rodinu, každý z nich má domov. Zostávajú po nich deti, manželky. Matky darmo čakajú na svoje deti. Darmo pozerajú do okna, dúfajúc, že zahliadnu ťarbavú chôdzu ich syna. Nedočkajú sa. A prečo? Kvôli vyšiemu dobru? Aké to už len môže byť dobro bez milovaných ľudí.
Kto im dal právo?

Veľké obrovské a ešte väčšie PREPÁČTE

29. března 2010 v 14:34
Aloha, vlci!

V prvom rade sa chcem čo najúprimnejšie ospravedlniť za moju dlhúúúú neaktivitu na tomto blogu. Vôbec nebudem zazlievať Sb, ak si ma vyhodia. Majú na to úplné právo.
Prečo som tu vlastne neotravovala?
Mala som veľmi náročné obdobie. Zomrel mi starký, potom nezhody v rodine a prijímačky na strednú. Prosto frmol ako na súdny deň, no pominulo to a som späť.
Chcela by som pokračovať v poviedkach a hlavne začať písať novú. Inšpirovanú mojím životom. Trapas za trapasom a potom nejaká nešťastná náhoda. Pomohlo by mi to prežiť môj život, keby som sa vypísala. Taký predbežný názov je Venuješ mi svoj prvý bozk?
Čo na to vravíte? Kľudne kritizujte ja mám kritiku rada ;)
Prosím, ešte raz, prepáčte mi to.
Leila, tá zlá neaktívna autorka podpriemerných poviedok...

Ps: bol niekto z vás na prijímačkách na bilingválny gympel v Sučanoch? alebo som jediný blázon?

Comeback

15. července 2009 v 20:55
Neviem, čo povedať... Neviem, prečo som sa tak dlho neozvala, no pravdou je, že som nechcela...
Neťahalo ma to sem, žila som v normálnej realite.
Avšak zaskočiť sem zaskočím aspoň raz do týždňa, aby som pridala nejaké novinky, možno kapitolu a tak...
Viem, že je leto, každý je von takže to s pridávaním článkov bude zaujímavé. No ok,
Ďalej by som sa chcela ospravedlniť svojim esbé, že som ich zanedbávala tak dlhú dobu a naozaj im nezazlievam, že na mňa kašlali aj oni. Zaslúžim si to.
Naozaj prepáčte.
Dúfam, že sa nehneváte a ak hej možno vás obmäkčí báseň, ktorú pridávam:

Kniha

Znamená slobodu ,
znamená česť.
Zažltnuté stránky z denníka vojvodu ,
úryvky z dávnych viet.

Skrýva mnohé tajomstvá ,
ktoré odhaliť treba.
Ukrýva nespočetné dobrodružstvá
-čakajú iba na Teba.

Tak vezmi ju do rúk
väzba spokojne zapraská.
Osloboď ju od múk,
pomôže jej iba knižná láska.

Môžeš mať priateľov Indiánov.
S Winnetouom zakrádať sa po stráňach ,
s Vernom kráčať dlhou cestou ,
s detektívom zlončincov naháňať.

S geniálnym Fowlom kradnúť leprechautské zlato ,
a s Potterom si rukou tlapneš.
Ver mi , stojí to za to ,
stačí ju otvoriť a lietaš v tom tiež.

A keď budeš sám v kúte stáť,
pomôže Ti iba kniha -najlepší kamarát.

Je to iba taká zlátanina, ktorú ma donútila napísať triedna do knižnice, ale snáď sa niekomu (viem márna nádej) páčila:)
Tak sa zatiaľ majte a ja sa pokúsim zajtra pridať nejakú kresbu Roba Pattisona.
Pa Leila (znovuobjavený vlk inetrnetu)
 
 

Reklama
Reklama