Poézia

Báseň s nečakaným koncom

3. února 2011 v 15:33 | Leila
t

Hey, wolfs!
Mám sa skvele. Naozaj. Bez irónie. Ale bez akýchkoľvek postranných úsmevov.
Viem, že by ste možno (ne)chceli novú kapitolu, ale akosi nie je nálada písať. Inšpirácia a nápad by aj bol, no keď nie je chuť...
Ale tvorím! Naozaj :D Tak si teda prečítajte moju poetickú chvíľku.
Písané pre sestru do školy (4. trieda) na tému: Báseň s nečakaným koncom

Keď som stála pri plote
s nohami v čudnej hmote,
hnedej farby to bolo,
aj sa z toho dymilo.
Keď tu zrazu čosi-ktosi,
beží ku mne krtko bosý.
Prečo stojíš v mojom dome?
Tisíc striel a dva hrome!

Prepáč krtko premile,
bolo to len v omyle.
Sama som sa čudovala,
odkiaľ sa tá hmota vzala.

Tak toľko k môjmu rozumu. Sestra dostala poznámku a písomný trest za citujem: Takúto opovrhnutiahodnú nemorálnu a neetickú báseň.
No čo, sestrička nemá veriť staršej vlčici. A už vôbec si potom nemá odpisovať jej nemorálne a neetické básne do zošita.
Tak aj len toľko.
Nemorálna a neetická Leila


Štyridsiatka

2. srpna 2010 v 13:34 | Leila
Ahojte!
V provom rade predstavujem moje nové Sbéčko Isabellu, na ktorej blog sa musíte všetci povinne pozrieť :)
Ďalej som tu s oznamom. Otec bude mať tento týždeň 40 rokov a tak nemám chuť nič písať. Iba sa budem napchávať tortou (mama mu dala upiecť prsia v podprsenke) a obsluhovať moju svetovú famíliu. No a aby ste nepovedala, že sa nesnažím aj tu na blogu, prinášam vám moju reč na oslave.
Ps: Otito miluje rovnako ako ja Divoký Západ.

Spenený mustang prchavého času
cvála, letí, na nikoho nepočká.
Nohy sa mu nelámu, netrasú,
veď ešte nedozreli plané jabĺčka.

No už dávno pominul detský svet.
Ty, čo hájil si farby snov.
A toho chlapca už viac niet,
zmietli ho prúdy dlhých rokov.

Tak skús sa vrátiť do tých strán,
hľadať pokrvného brata tvojho detstva.
Do sveta, čo vtedy nebol klam,
kde sa neprávosť vždy trestá.

Slnko klesá ku Sklanatým horám,
nechávajúc v srdci hlboký trám.
Že pár múdrostí mal si poznať skôr
a nemusel zažívať dnešný bôľ.

Avšak stále ťa láka tajomstvo indiánskych ciest,
tých starých známych miest.
Dnes Karosa namiesto Ilčiho ťa nesie
a navždy tak dozneli táborové piesne.

Viem, že každá z nás ti nervy žere,
i tak máme v tebe poklad na Striebornom jazere.

Anjel

16. dubna 2009 v 17:36
Tak niečo z mojej tvorby.Mala som takú melancholickú náladu a sklony k melodráme a vzniklo z toho toto.No, veď posúďte sami:)

Armáda spomienok ,
sila úsmevu,
zmieta sa v prívale rokov,
starobe, žiaľu.


Anjel leží na zemi ,
tajomná bytosť zomiera.
Únavou je zmorený ,
tíško prosí -pomôž mi!

Popraskané pery zmáča dážď,
malé kamienky v dlani zviera.
Už cíti tajomnej smrti plášť-
- anjel pomaly zomiera.

O posledný nádych
oberá ho ľudská pýcha.
Tichý , prerývaný výdych-
-anjel už nedýcha.
 
 

Reklama
Reklama